V dnešnej úvahe by sme sa mali zamyslieť nad duchovným otcovstvom. Čítania nám ukazujú ako ho prežíval sv. Pavol a ako sa vlastne dá k nemu dopracovať, ako to môžeme vidieť na príklade sv. Petra. Pozreli by sme sa najprv na apoštola Petra. Kristus mu kladie zvláštnu otázku: „Peter, miluješ ma väčšmi ako títo?“ Má to byť akési nové vyvolenie, povolanie, položené na základe Petrovej lásky ku Kristovi. Ide o ovce, o zverený ľud, ale otázka je stavaná na veľkosť lásky k Bohu, k Ježišovi. Ježiš sa nepýta Petra predovšetkým na jeho lásku k ovečkám a baránkom, ale prednostne na jeho lásku k Nemu. Aj keď stále platí to čo tvrdí Duch sv. v liste apoštola Jána: „Kto nemiluje svojho brata, ktorého vidí, nemôže milovať Boha, ktorého nevidí.“
Prvé povolanie sv. apoštola Petra bolo postavené na jeho vyznaní, na jeho viere: „Ty si Kristus, Syn živého Boha“. Druhé povolanie alebo vyvolenie je postavené na jeho láske k Pánovi. Prvé povolanie bolo povolanie k apoštolátu, druhé povolanie je povolanie k pastierskemu úradu. Človek ho dostáva podľa veľkosti lásky, ktorú má ku Kristovi. Čím väčšia láska ku Kristovi, tým väčšia túžba viesť k nemu zverený ľud. Ak apoštol v Kristovi skutočne objavil všetko dobro, pravé dobro, jediné dobro, má túžbu i druhých priviesť na túto bohatú pastvu. Toto zvláštne povolenie sa dostáva Petrovi až pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Kristom.
Na záver jedna zvláštna výzva: „Nasleduj ma!“ Nie telesnými nohami, lebo Ti za chvíľu Pán zmizne z očí, ale Duchom. Napĺňaj sa Božím Duchom. Keď sledujeme o nejaký čas Petra v Skutkoch apoštolských máme pocit, že to nieje Peter, ale že je to Ježiš znovu činný vo svojej sile a moci. A Peter dáva tiež život za svoje ovečky. Zomiera na kríži obrátenom dolu hlavou.
Všimnime si teraz Pavla, ako duchovného Otca. Kvôli svojím ovečkám je žalárovaný, ale ešte i v žalári nesedí zo založenými rukami a v očakávaní svojej smrti, ale i tu ho pohýna láske Kristova. I tu duchovne splodí Onezima. Chce priniesť čo najväčšiu úrodu Kristovi, ale Pavol veľmi nežne miluje aj všetky svoje deti.
(2 Tim 4,6-8,17-18)
Dnes nám matka cirkev ponúka pohľad na svoje základy. Chce, aby sme dnešný večer zasvätili spomienke na mužov, ktorí opustili všetko a išli za Ježišom. Pokiaľ si človek niečo ponechá zo seba pre seba, dokiaľ sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže ísť za Ježišom. Každý, kto chce byť Kristovým apoštolom a jeho nasledovníkom, príde na to, že ak chce byť nepokryteckým nasledovníkom Pravdy, čiže Ježiša, musí sa zrieknuť všetkého čo má.
Najviac zo všetkého, našu oddanosť Kristovi, preverí naša smrť. Ako kto žil, tak aj umiera. Všimnime si bližšie myšlienkový svet apoštola Pavla, v čase pred jeho smrťou. Jeho spôsob myslenia, môže byť vzorom aj pre naše postoje.
V Druhom liste Timotejovi píše: „Milovaný, čoskoro vylejem svoju krv na obetu, nastáva čas môjho odchodu.“ Sv. Pavol hovorí o vyliati svojej krvi a o obeti. Nevidíme a ani necítime z jeho listov strach z obeti. Apoštol veľmi dobre vie, že obeta otvára dvere k nezištnej, nesebeckej láske, ktorou je sám Boh. Veľmi často prežívame slabosť svojej pozemskej existencie, lebo sa nechceme obetovať. Láska sa rodí z obeti. Obeť otvára dvere do neba. Boh sám je Večnou obeťou. Boh sám sa obetuje pre všetko a pre všetkých. Svoju smrť nazýva Pavol odchodom. Smrť nieje žiadnou konečnou stanicou, je len predelom, je časom odchodu z tohto sveta. Je časom účtovania a preto je dobré zamyslieť sa nad tým ako sme prežili svoj pozemský život.
Apoštol môže povedať: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval.” Svoj život charakterizuje ako boj. Pozrime sa na náš život. Nežijeme v akejsi pomýlenej predstave, že ešte stále sa nachádzame v rajskej záhrade. On nazýva svoj život bojom a my veľmi často chceme prežívať svoj život ako jednu veľkú zábavu a estrádu. Znovu opakujem: svet, v ktorom žijeme nieje od okamihu prvotného hriechu rajskou záhradou, o ktorej píše kniha Genezis ale bojovým polom. Tu sa bojuje o spásu našu a našich blížnych. Neverme tým, ktorí nám predkladajú život len ako zábavu. Naučme sa bojovať, lebo ak sa tomu nenaučíme, nezvíťazíme. Je potrebné naučiť sa zriekať a obetovať. Obeťou sa prebojujeme k Bohu. Apoštol nazýva svoj život aj behom. Je to svätý beh evanjelia. Beh a boj vyžaduje námahu.
Je potrebné pracovať pri šírení viery, aby nám ponechal Pán milosť viery. Sv. Pavol môže povedať, že si vieru zachoval. Náš život to je boj o vieru, zachovanie viery a vernosti Bohu. Len ten si vieru zachová, kto ju dokáže sprostredkovať iným. Bez správneho postoje voči Bohu, ktorý sa z našej strany prejavuje ako viera, nádej a láska, nemôžeme byť spasení. Viera nieje to isté ako zvykové chodenie do kostola. Viera to je pozitívny, živý a osobný vzťah k Bohu Trojjedinému.
„Teraz ma čaká veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň odovzdá Pán, spravodlivý Sudca; a nielen mne, ale všetkým, ktorí s láskou očakávajú jeho príchod.“ Dobrý a spravodlivý život vedie ku spáse. Pavol sa môže s takou istotou tešiť z vlastnej spásy, pretože vie, že celý život sa snažil spolupracovať s Bohom. Pavol smelo môže očakávať veniec spravodlivosti, nemusí sa hrbiť pred Sudcom, môže stáť rovno v prítomnosti Syna človeka. Hovorí, že tento veniec dostane každý, kto s láskou očakáva príchod Pána Ježiša. Aký je môj postoj k príchodu Pána Ježiša? Očakávam ho s láskou, alebo len s otrockým strachom nepodareného služobníka?
„Pán stal pri mne a posilnil ma, aby sa skrze mňa dokončilo ohlasovanie a aby ho počuli všetky národy.” Ohlasovanie slova Božieho, to nieje to isté ako prednášanie v učebni za hodinový plat. Ohlasovanie Božieho Slova je namáhavý zápas o duše, ktoré sú ďaleko od Pána. Snaha priviesť duše tých, ktorí sami nechcú prísť a to sa dá jedine s Božou pomocou. Len vtedy, keď v modlitbe znovu a znovu prežívame vedomie, že Pán stojí pri nás. Sv. Pavol skutočne ohlásil evanjelium všetkým v tej dobe známym národom.
V práci na záchrane druhých si získal vlastnú spásu: „Tak som bol vytrhnutý z levovej tlamy. Pán ma vyslobodí zo všetkého zla a zachráni ma pre svoje nebeské kráľovstvo.“ Je to Pán, ktorý je naším konečným osloboditeľom. Keď my druhých vytrhujeme zo zla, aj nás Boh vytrhne z moci zla. Ak nám na druhých nezáleží, ponechá aj nás Boh v moci zla. Sme bojovníci Božieho Kráľovstva. To je kraj, ktorý je naším vlastným domovom, kde sa po boji môžeme vrátiť a konečne si oddýchnuť.
Nakoniec patrí uznanie Bohu: „Jemu sláva na veky vekov. Amen!” Správne prežívaný kresťanský život, vedie k poznaniu Boha a jeho Slávy, vedie k oslavnej vďačnosti voči Stvoriteľovi, Spasiteľovi a Posvätiteľovi.