Skôr ako začnem hovoriť o Duchu Svätom a o jeho dôležitosti pre nás ľudí, zameriam pozornosť na človeka. Veľmi často si mýlime dve veci a to slušnosť a dobrotou. To, čo väčšina ľudí pozná ako dobrý kresťanský život, je lepšie označovať ako slušný život. To, že navonok nerobím nič zlého, ešte nesvedči o dobrote. Aký človek skutočne je, sa ukáže až vtedy, keď stratí zábrany, či už vplyvom alkoholu alebo demencie, po prípade keď niekto prekročí mieru našej únosnosti a musíme reagovať spontánne. A obyčajne práve tieto reakcie nie sú ani správne a ani dobré. To, čo sa denne snažíme predvádzať ostatným, je skôr ukážka toho, čím by sme chceli byť, ale akí skutočne sme, poznávame vtedy, keď nás zaskočia protivenstvá. Aj z toho môžeme pochopiť, že hriech nie je len zlý skutok, ale hriech je v nás, ako zlé bytie. Človek potrebuje spasiteľný zásah v oblasti bytia.
Možno ešte lepšie to pochopíme na inom príklade. Pozrime sa na scénu Ukrižovania na Golgote. Písmo Sväté nám potvrdzuje, že lotri, ktorí boli s Ježišom ukrižovaní, sa rúhali, hrešili a kliali. V ukrutných bolestiach sa zjavovalo ich vnútro. Môžeme položiť otázku: „Prečo Ježiš nereagoval podobne?“ Teológia nás poučuje, že bol pravým človekom vo všetkom nám podobný, okrem hriechu. V jeho srdci nebol hriech. Písmo Sväté nechápe hriech len ako nejaký zlý skutok, ale ako zlého ducha, ktorý sídli v ľudskom srdci a snaží sa ho ovládať. Ježiš netrpel menej ako zločinci s ním ukrižovaní a predsa nereagoval ako oni. Sv. Peter vo svojom liste, takto opisuje chovanie Krista na kríži: „Kristus trpel za vás a zanechal vám príklad, aby ste kráčali v jeho šľapajach. On sa nedopustil hriechu, ani lesť nebola v jeho ústach. Keď mu zlorečili, on nezlorečil, keď trpel, nevyhrážal sa, to postúpil tomu, ktorý súdi spravodlivo.” (1 Pt 2,21-23) Jeho umieranie bolo tak evidentne rozdielne, že stotník, ktorý asi častejšie asistoval pri popravách to zhodnotil: „Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15,39)
Bol azda z iného cesta ako my? Mal iné telo ako my? Vieme, že telo, ktoré prijal z Panny Márie, bolo ozajstné ľudské telo. Problém nie je v ľudskom tele. Problém je v duchu, ktorý nás ovláda. Duch, či už dobrý alebo zlý, sa v našom živote prejavuje, ako akýsi spodný prúd, ako podvedomie. Ak je v nás Duch Svätý, potom aj naše spontánne reakcie sú dobré, naše myšlienky šľachetné a naše túžby takisto. Často sa prežívame ako bojisko duchov. Zápasia o nás rôzni duchovia. Ale jedine Duch Svätý je zdrojom a darcom podstatného dobra. Jedine Boh môže úplne zmeniť hlbiny človeka.
Vieme z Písma Svätého, že keď Boh stvoril človeka, vdýchol do jeho nozdier Dych života a tak sa človek stal živou bytosťou. Keď Boh do človeka vdýchol svoj Dych, tak vdýchol to, čím On sám žije a čo tvorí jeho podstatu. Boh mu vdýchol do srdca svojho Ducha a svoje Slovo. Až ten človek, ktorý znovu dýcha z Boha, žije skutočne ľudským životom. A tu začíname chápať význam Zoslania Ducha Svätého. Duch Svätý to je bytostná Dobrota Boha. Ním je napájaný každý Boží anjel. Len preto môže vyžarovať dobro a konať dobro. My všetci sme vyzvaní k tomu, aby sme prijímali Ducha Svätého. Aby sa Duch Svätý stal našim duchovným ovzduším. Duch Svätý vstupuje do nás natoľko, nakoľko sa vo vôli zjednotíme so Slovom Božím. V podstate to znamená chcieť Slovo. Túžiť po Kristovi, milovať Krista. Len ten, kto miluje Zjavené Božie Slovo môže mať Ducha Svätého. Duch Svätý spôsobuje vnútornú a podstatnú zmenu v nás. Rieši základný problém človeka postihnutého dôsledkami prvotného hriechu: z ľudí bezbožných vytvára zbožných a bezmocným dáva silu z Boha. Jedine takto môžeme zvíťaziť nad svetom, telom i diablom.
Božie Slovo sa Vtelilo mocou Ducha Svätého. Človek nie je schopný počať Božie Slovo zo svojich ľudských síl. Duch Svätý je bytostnou dobrotou Boha, podstatným Dobrom. Obrazom Ducha Svätého je bozk, objatie, prsteň. Tým čo je pre ľudí objatie v manželstve, to v Tajomstve Najsvätejšej Trojice predstavuje Duch Svätý. On je Vzájomnosť Otca i Syna. On je Láska, ktorá vychádza z Otca i Syna. On je Božím teplom. Duch Svätý spôsobuje zážitok Boha v ľudskom srdci. Je to zážitok radosti z Boha a zároveň schopnosť milovať tak ako miluje Boh. Duch Svätý je Božský a plne Osobný Vzťah. Jedinečný a jedine správny Vzťah k Bohu, k ľuďom i ku stvoreným veciam. Práve preto Duch Svätý napráva naše pokazené vzťahy. Ťažisko hriechov nespočíva v stvorených veciach, ktoré samotné Božie Slovo vyhlasuje za dobré, ale v zlých a nesprávnych vzťahoch. Preto aj Spása sveta spočíva v náprave týchto vzťahov.
Duch Svätý je sladkosťou a mocou Božieho Slova. Duch Svätý je pochopením Božieho Slova. Slovo Božie je vydýchnuté Bohom Otcom v Duchu Svätom, a preto ho môžeme len natoľko pochopiť, nakoľko je v nás Duch Svätý. Sv. František hovorí, že skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká Vznešenosť nášho Stvoriteľa. Duch Svätý dáva duchovnú plodnosť. V Duchu Svätom sa účinne ohlasuje Božie Slovo. On spôsobuje, že môžeme a máme o čom svedčiť druhým, že svojím svedectvom robíme dobrú propagandu Božiemu Kráľovstvu.
Ak chceme zažiť Boha v Duchu Svätom, musíme sa rozhodnúť poslúchať ho. Sv. apoštol Peter hovorí, že Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. Znakom správne žitej poslušnosti je Duch Svätý. Usilujme sa o dosiahnutie tohto pravého bohatstva. Ak ho nemáme, aj keby sme mali všetky poklady sveta, sme pred Bohom chudobní. Ak je On v nás, máme to práve bohatstvo z Boha. Sme bohatí Bohom.
To, že sme dnes tu, nie je len vecou našej vôle, ale je v tom určitý Boží zámer. On chce, aby sme boli jeho stále lepšími nasledovníkmi. Vo svojom zasvätení, sme sa už vydali na cestu za ním a predsa často máme pocit suchých kostí, o ktorých hovorí prorok Ezechiel. Tie suché kosti sme my. Sme ako kosti, lebo nám ostali obrady, sviatosti, liturgia, ale nemáme Ducha Pánovho. A keď ho aj máme, tak nie v tej miere, ktorú cítime ako potrebnú pre svoj duchovný zápas so sebou, so svetom, s diablom, pre zápas o duše iných. Veď Pán nás určite pozval preto, aby sme donášali ovocie. A pritom čítame, že Ježiš tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa dieťkami Božími, čiže moc je nám daná. Ako je to možné, že náš život je taký bezmocný. Cítime, že niečo nieje v poriadku. Veď keby sv. Peter a sv. Pavol trpeli takou neschopnosťou ako my, dodnes by neexistovala Cirkev rozšírená po celom svete. Kde sa zobrala táto ich horlivosť?
Názorné riešenie problému vidíme u proroka Ezechiela. Má pred sebou suché kosti – svoj národ. Dostáva príkaz, aby prorokoval o tých kostiach. Prorokovať, to znamená, prihovárať sa niekomu v mene Božom, hovoriť v mene Božom. Následok jeho prorokovania sú živé bytosti, vojsko náramne veľké, mocné. V Zj 19,10 čítame: „Ježišovo svedectvo je duch proroctva.“ Ježiš sám hovorí o tom, že ho treba vyznávať pred ľuďmi, že my sami sa staneme je ho svedkami. Toto je skutočná prorocká činnosť, ktorú aj my môžeme konať v tomto národe a v cirkvi. Táto prorocká činnosť má dve fázy:
„Suché kosti počujte Pánovo Slovo”. Prvou fázou nášho oživenia je počúvať Pánovo Slovo. Brať vážne Božie slovo. Sv. František týmto spôsobom začal reformu seba, cirkvi a v konečnom dôsledku celého sveta. V reguly čítame: „Život bratov menších je zachovávať sväté evanjelium, nášho Pána Ježiša Krista.“ Boží prísľub k takémuto počínaniu je: „Hľa, Ja vložím do vás svojho Ducha a ožijete”.
„Prorokuj k duchu: Toto hovorí Pán Boh: „Duchu príď od štyroch vetrov a ovej týchto pozabíjaných, nech ožijú.““ Veď je to práve Duch Svätý, ktorý dáva moc, moc oživnúť. Vidíme, že prorok prosí o Ducha a to nielen pre seba, ale pre cely národ. Modlitbou a túžbou sa napĺňame Duchom Svätým. Podľa intenzity našej modlitby, ktorá zároveň vyjadruje našu túžbu, nás On bude napĺňať a pretvárať. Sv. Hilárius učí, že: „Duch Svätý sa dáva natoľko, nakoľko ho chce kto prijať a usadí sa do takej miery, v akej sa niekto usiluje zaslúžiť si ho“. P. Richard J. Hauser, SJ. Tvrdí podobne: „V stupni, v akom sa naše srdcia hýbu smerom k túžbe milovať a slúžiť Bohu a blížnym, sme pod vplyvom Ducha Svätého; a naopak v stupni, v akom sa hýbeme od tejto túžby, nie sme vedení Duchom Svätým. Táto „definícia” prítomnosti Ducha Svätého v nás potrebuje niekoľko vysvetľujúcich poznámok“.
Ide tu o odstupňovanie prítomnosti Ducha Svätého v nás. Naozaj, nie je možné sa na jeho prítomnosť v nás pozerať podľa zásady buď – alebo. Buď je alebo nie je. Je tam možné stupňovanie alebo inými slovami rast. V Duchu Svätom je možné a nutné rásť. Rast v Duchu je proces, dynamika. Keď hovoríme o Duchu Svätom, musíme sa zbaviť jedného mylného presvedčenia, že sme problém Ducha Svätého vyriešili ráz navždy tým, že sme boli pri sviatosti birmovania. Krst a birmovanie sú vstupom do Tajomstva Ducha Svätého, ale prijatie Ducha Svätého nie je jednorazový proces. Duch Svätý je Nekonečný Boh, a preto sa mu môžeme stále viac a viac otvárať. Podľa východných otcov je zmyslom kresťanskej existencie „nadobudnúť si Ducha Svätého.“ Sv. František z Assisi kladie túto túžbu pred túžbu po vzdelaní. Bratia sa majú snažiť, aby mali predovšetkým Ducha Pánovho a jeho účinky, trpezlivosť v prenasledovaní, lásku k nepriateľom, pokoru. Duch Svätý je skutočný bohatstvom, teda vlastnením Boha.
Duch Svätý vstupuje do nás v tej miere, v akej svoju ľudskú vôľu podrobíme vôli Božej. Duch Svätý vstupuje do nás vždy vtedy, keď chceme Boha. Celý problém nášho duchovného života je práve v tom, že nevieme radikálne chcieť Boha. A to buď preto, lebo ho nepoznáme, alebo preto lebo lipneme na svojej vôli, ktorá je naklonená k pozemským a viditeľným veciam. Problém úspešného duchovného života je v tom: „chcieť Boha, ktorý sa zjavuje vo svojom Slove!“ Vyliatie Ducha a očistenie našej mysle i srdca od hriešnych postojov veľmi úzko súvisia. Práve preto je dôležité zladiť svoju bytosť čo najviac so Slovom Božím. Preto potrebujeme často brať do rúk Božie Slovo a skúmať svoj život, skúmať, čo sa Bohu páči a za toto sa modliť a toto chcieť.
Ako spoznáme, že je v nás prítomný Duch Svätý? Toto je naozaj kľúčová otázka. Som, či nie som vedený Duchom Svätým? Prítomnosť Ducha Svätého v ľuďoch môžeme spoznať podľa jeho ovocia. Sv. Pavol vo svojom liste Galaťanom menuje deväť druhov ovocia, ktoré sú znakom prítomnosti Ducha Svätého v človeku: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť (Gal 5,22-23). Pri skúmaní Ducha, či je v nás, sa predovšetkým sústreďujeme na kvalitu srdca. Najlepším kritériom, ktoré vypovedá o kvalite nášho Ducha sú naše túžby. Túžba po láske a službe Bohu a blížnym, ktorá vychádza z nášho vnútra, je základným kritériom na rozpoznanie toho, či Duch Svätý v nás pôsobí. Dobrá túžba je predpokladom spolupráce s Duchom Svätým, ale zároveň je aj výsledkom, dielom Ducha Svätého. Túžba je podstatným prvkom v procese rozlišovania. Je omnoho spoľahlivejším kritériom ako city. Jedného dňa sa môžeme prebudiť s chrípkou a vôbec sa nemusíme cítiť byť priťahovaní k službe Bohu a blížnemu, avšak napriek tomu si to stále želáme. Túžba je dokonca spoľahlivejším kritériom ako vnútorný pokoj.
A našou túžbou musí byť milovať a slúžiť. Naša túžba musí byť doprevádzaná skutkami. Aj keď nie sú skutky najdôležitejšie a nie sú na prvom mieste podľa Ježiša, predsa sú dôležité. Skutky sú totiž ovocím Ducha, prejavom, že žije v nás. Ak je v nás naozaj Duch Svätý, potom sú tu aj skutky. Evanjelia už ani nemôžu byť v tomto jasnejšie. U Lukáša je rozprávanie Ježišovo o prikázaniach lásky ilustrované príbehom o milosrdnom Samaritánovi. Taktiež na konci, pri poslednom súde, jediným kritériom bude služba.
Túžba po raste v láske a službe Bohu a blížneho nás postupne vnútorne pretvára. Žiadna túžba nemá väčšie šance byť vypočutá, ako práve táto, pretože tu ide o túžbu po svätosti. Je to tým, že čím viac vecí v našom vnútri je premenených, tým silnejší je v nás aj hlas Ducha Svätého a tým slabší je v nás hlas zla. Na začiatku duchovného rastu je to naopak, preto musíme pri snahe o dobro prekonávať takú obrovskú námahu. A tak sa môže po čase stať, že konanie dobra sa nám stane akoby druhou prirodzenosťou, tak ako to bolo v prípade Matky Terezy.
Silou Ducha Svätého prestávajú existovať suché kosti a tvorí sa tu ohromné vojsko. On spôsobuje, že sa v nás objavuje láska. Ježiš hovorí v evanjeliu: „Kto verí vo mňa, o tom platí to, čo hovorí Písmo: Z jeho vnútra potečú prúdy živej vody.” Je vlastnosťou lásky, že vychádza, že smeruje k iným. Skúsenosť mnohých Božích priateľov je, že Boh ich rýchlejšie vyslyšal, keď prosili za druhých a nie za seba. A za nich sa zasa modlil niekto iný. Kde sa v púšti objaví prameň, tam sa vytvorí oáza. Každý kresťan má veľký prísľub, že sa môže stať prameňom. Prijmime tento príhovor v tomto duchu, ako výraz túžby nebyť suchou kosťou v Božom vojsku, ako výraz stať sa prameňom Ducha Svätého v púšti tohto sveta.
Sv. Bazil Veľký hovorí: „Skrze Ducha Svätého sa dáva navrátenie do raja, vstup do nebeského kráľovstva a návrat do stavu adoptovaných synov: dáva sa odvaha volať Boha svojím Otcom, umožňuje sa mať účasť na Kristovej milosti, volať sa synom svetla a mať podiel na večnej sláve“.
Zakončím modlitbou sv. Františka: „Všemohúci, Večný, Spravodlivý a Milosrdný Bože, dopraj nám úbohým, aby sme pre teba konali to, o čom vieme, že to ty chceš a vždy chceli to, čo sa tebe páči, aby sme tak vnútorne očistení, vo vnútri osvietení a ohňom Ducha Svätého zapálení, mohli nasledovať šľapaje Tvojho Syna, nášho Pána Ježiša Krista a len tvojou milosťou dôjsť k tebe Najvyšší, ktorý v dokonalej Trojici a jednoduchej jednote žiješ a kraľuješ a si oslavovaní ako Všemohúci Boh na veky vekov.