Boh tvorí svet po materiálnej stránke z ničoho a po duchovnej z Lásky. Moderná fyzika hovorí o tom, že materiálny svet leží v silovom poli vedomia. Stvorenie sveta nedokážeme pochopiť, ale dokážeme si ho predstaviť, lebo keď si niečo predstavujeme, podobne ako Boh, voláme z ničoty k bytiu, to čo nebolo. Je síce pravdou, že my nedokážeme z ničoho tvoriť, lebo aj naša fantázia vychádza a skladá z vecí, ktoré už poznala. Ale Božie Stvoriteľské vedomie vytvára to, čo nebolo, čas, hmotu i priestor z ničoho. Keď snívame, vytvárame si sami v sebe akýsi vnútorný priestor a dokonca máme svoj vlastný čas. Nám sa často zdá, že sen trval veľmi dlhú dobu, ale objektívne trval nejaký zlomok sekundy. Ak skúmame základné častice hmoty, nenájdeme tam žiadnu látku, ale nájdeme len silové polia, zhluky energie viazané inou energiou, ktoré vytvárajú zdanie tuhej matérie.
Na rozdiel od materializmu predchádzajúcej epochy, moderná fyzika prichádza k záveru, že vedomie, teda Duch je prvotný, hmota druhotná. Čo by bol materiálny svet bez Vedomia? Bol by to svet podobný stavu bezvedomia. Skúste si predstaviť, že neexistuje žiadne vedomie v tomto svete. Skúste vypnúť aj vašu predstavu, lebo naša predstavivosť ešte stále dáva tomuto všetkému zmysel, ale keby zhaslo každé vedomie, stvoriteľské i to naše, hmota by úplne stratila hodnotu, zmysel a dôvod existencie. Zmysel a hodnota hmoty je vo Vedomí. Hmota a celý materiálny svet je podobný knihe, ktorá má len vtedy zmysel, ak je tu niekto, kto ju vie a chce čítať. Celý svet je knihou o Bohu. V stvorení sveta sa Boh zjavuje. Boh nám chce skrze Stvorenie čosi o sebe povedať. Lebo „Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo.“ (Jn 1,1-2)
Keď kniha Genezis opisuje stvorenie človeka hovorí: „Vtedy Pán, Boh, stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života. Tak sa stal človek živou bytosťou.“ Boh si pri stvorení človeka nepočína ako remeselník, ale ako umelec. Tvorí v absolútnej slobode. Tvorí, nie preto, že musí, ale preto, že chce. Hoci ostatné živočíchy vydáva more a zem na Boží príkaz, s človekom sa Boh hrá ako umelec zo svojím dielom a do jeho nozdier vdychuje zo seba samého svoj Dych, Ducha Svätého, Bytostnú a Podstatnú Dobrotu. Človek bol obdarený posväcujúcou milosťou, božím priateľstvom. Zo všetkých viditeľných stvorení jedine človek je schopný „poznať a milovať svojho Stvoriteľa”, je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého”, on jediný je povolaný, aby mal poznaním a láskou účasť na Božom živote. Na tento cieľ bol stvorený a v tomto je hlavný dôvod jeho dôstojnosti. Môžeme konštatovať, že toto vdýchnutie z úst do úst bolo zároveň akýmsi Božím bozkom na privítanie človeka.
Na inom mieste knihy Genezis Boh pri stvorení človeka hovorí: „Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby.“ (Gn 1,26) Český ekumenický preklad uvádza: „Urobme človeka aby bol naším obrazom“. Je možné aj takto toto miesto preložiť. Podľa toho, „byť obrazom Boha“ je vlastne určením človeka. Človek sa má stať obrazom božím, miestom Zjavenia Boha – Lásky. Človek je schopný „pretlmočiť“ Ducha do hmoty, Boha do človečenstva. Stáva sa Božím obrazom natoľko, nakoľko žije Božie Slovo. Boh sa chce stať „viditeľný“ a „pochopiteľný“ prostredníctvom človeka. Vieme, že sa toto Zjavenia Boha v dejinách udialo skrze jedného konkrétneho človeka Ježiša Krista: „On je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia” (Kol 1,15). Ale my všetci sme pozvaní k tomu istému, lebo: „Veď celé stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia.“ (Rim 8,19)
Sv. Pavol v liste Efezanom 1,6 hovorí: „Boh nás svojím dobrotivým rozhodnutím predurčil, aby sme sa skrze Ježiša Krista stali jeho deťmi na chválu a slávu jeho milosti, ktorou nás obdaril vo svojom milovanom Synovi.“ Máme sa stať Božími deťmi, teda účastníkmi tej istej prirodzenosti akú má Boh. Boh sa chce zjaviť skrze nás. Toto je Boží plán s nami a to má byť aj náš životný cieľ. Ježiš je pre nás Cestou. On je naším cieľom a vzorom. On je Pravdou o Bohu i o človeku a teda aj o nás. Ježiš je Pravý Boh ale súčasne Pravý človek, lebo Pravý človek – dokonalý, vzorový človek je Bohočlovek. Ak teda môžeme hovoriť o nejakom predurčení človeka z Božej strany, môžeme s istotou prehlásiť, že existuje len toto jedno a to pozitívne a úžasne predurčenie ku Spáse. Skrze prijatie Ježiša sa máme stať Božími deťmi, teda sme pozvaní mať účasť na Božej prirodzenosti. A toto svoje určenie môže človek dosiahnuť len vo zvláštnom spojení s Bohom.
Človek dostal slobodu a rozum, aby vládol svetu, ktorý Boh stvoril pre neho. Zo všetkých hmotných tvorov sme jedine my ľudia slobodní, vieme rozlišovať medzi dobrom a zlom. Slobodu sme dostali ako schopnosť milovať, pretože o láske sa dá hovoriť len tam, kde sa jedna osoba slobodne odovzdáva druhej. Sloboda je veľkým rizikom ale zároveň nutným predpokladom lásky.
Aj v liste sv. Pavla Timotejovi nachádzame tvrdenie: „Boh chce spasiť všetkých ľudí.“ Ľudská túžba je slabá a často končí skôr ako dosiahne svoj cieľ, ale Božia túžba trvá dotiaľ, dokiaľ sa nenaplní. Podmienkou Spásy je prijatie Ježiša. Kristus, Vtelené Božie Slovo, je Život. Je akoby génom duchovného života, podľa ktorého sa v nás formuje Bohočlovek. Len ten, kto verí v Boha, ktorý sa zjavil v osobe Ježiša Krista, uznáva pravého Boha. Bez láskyplného príklonu ku Kristovi neexistuje láska a spojenie s Bohom, čiže Spása. Sv. Bernardín Sienský učí, že: „Meno Ježíš je pevným základom viery, ktoré utvára Božích synov. Viera katolíckeho náboženstva totiž spočíva na poznaní Ježiša Krista a jeho svetla. On je svetlo pre dušu, je bránou do života a zárukou života vo večnej blaženosti.“
Cirkevný učiteľský úrad sa prvý ráz cítil povinný zasiahnuť v 5. st. proti bludu predestinacionizmu. Na synode v Arles (r. 473) musel Lucidus odvolať nasledujúce tvrdenie: „Ježiš Kristus nevytrpel smrť za spásu všetkých: Božie predpoznanie násilne núti človeka do večného zavrhnutia: jedni sú predurčení k večnej smrti, iní k večnému životu”. Iná synoda vyhlásila proti učeniu Gottschalkovmu (r. 853 Quierzy): „Je len jedno jediné pozitívne predurčenie ku spáse.“ Podobne Tridentský koncil proti učeniu Kalvína zavrhol predurčenie ku zatrateniu: „Univerzálna Božia láska ustanovila od večnosti: všetkým ľuďom je otvorená ako konečný cieľ večná spása. Konkrétne uskutočnenie večnej spásy sa deje sprostredkovaním Ježiša Krista a to absolútne nutne a cirkev pôsobí závisle na ňom. Jednotlivý človek môže byť slobodne spásne činný skrze dar a úlohu viery a lásky“. Učenie o pozitívnom predurčení je radostnou zvesťou, lebo zdôvodňuje spásu ľudí v univerzálnej, absolútne neochvejnej Božej láske a tak dáva veriacemu poslednú istotu jeho eschatologickej nádeje.
Ježiš ohlasuje Spásu, hovorí o pozvaní človeka na svadobnú hostinu, zjavuje Boha ako Pozvanie. Sme stvorení pre Neho. Boh je Blaženosť, ktorá nemá hraníc. Keď sa čistá duša stretá s Bohom, je to ako keď vložíte správny kľúč do zámky, Boh a duša dokonale do seba zapadajú. Človek je stvorený pre Boha a nemôže pochopiť sám seba a nájsť svoje šťastie a ani dokonalosť mimo Neho. Vo vlastnom záujme je povinný hľadať Boha a slúžiť mu, lebo mimo neho nenájde seba a svoju slávu a veľkosť. Slúžiť Bohu znamená milovať. Sv. Augustín vyhlásil: „Nespokojné je ľudské srdce, dokiaľ nespočinie v tebe Bože!“
Tieto úvahy o pozitívnom predurčení je potrebne aspoň v krátkosti doplniť úvahou o zatratení. Katechizmus nás poučuje: „Nemôžeme byť spojení s Bohom, ak sa slobodne nerozhodneme milovať ho. Pán Ježiš hovorí: „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje.“ (Jn 14,21) Teda nemôžeme milovať Boha, ak ťažko hrešíme proti Nemu, proti svojmu blížnemu a proti seba samým. Ježiš nás upozorňuje, že budeme od neho oddelení, ak neprispejeme na pomoc chudobným a maličkým v ich núdzi: sú totiž jeho bratmi. Zomrieť v smrteľnom hriechu, bez toho aby bol zmytý ľútosťou a neprijať milosrdnú Božiu lásku, to znamená zostať oddelení od Boha v dôsledku nášho slobodného rozhodnutia. A tento stav konečného „sebavylúčenia“ zo spoločenstva s Bohom a blížnymi je označovaný slovom „peklo”.
V jednej veci si môžeme byť absolútne istí, že Boh nikoho nepredurčil do pekla. K tomu je potrebné slobodné odvrátenie sa od Boha – Lásky a zotrvanie v tomto stave. Zatratenie je na opačnom konci ako naše predurčenie. Človek totiž nemusí svoje predurčenie uskutočniť. Napríklad ak si človek už v tomto živote vedome uzatvára svoje srdce pred láskou a pred odpustením. Boh je Láska a nemôžeme dosiahnuť Boha, ak niekoho nenávidíme. Výroky Svätého písma a učenie Cirkvi o pekle sú výzvou k zodpovednosti, s akou má človek používať svoju slobodu s ohľadom na svoj večný údel a súčasne sú aj naliehavou výzvou k obráteniu. A keďže nevieme ani dňa, ani hodiny, musíme podľa Pánovho napomenutia stále bdieť, aby po ukončení tohto nášho jediného pozemského života sme si zaslúžili vojsť spolu s ním na svadbu a byť započítaní medzi požehnaných a neboli sme nútení ako zlí a leniví sluhovia odísť do večného ohňa, von do tmy, kde bude „plač a škrípanie zubami”.
Boh nikoho v pekle nedrží a po pekle netúži. V pekle nás držia naše hriechy a hriešny spôsob bytia. Dokonca môžeme povedať, že peklo je Božím trápením. Boh nás stvoril pre seba a On je nesmierna Láska a Blaženosť. Tak ako Písmo sväté hovorí o smrti, že ju Boh neučinil, to isté môžeme povedať o pekle, že ho Boh neučinil, nemá v ňom záľubu a jeho trvanie nie je garantované zo strany Boha. Ježiš po svojom zostúpení k zosnulým, môžeme pokojne povedať do pekiel, „kázal aj duchom, čo boli vo väzení, ktorí kedysi veriť nechceli, keď Božia trpezlivosť za Noemových dní vyčkávala, kým sa staval koráb“ (zrov. 1Pt 3,20). „Potvrdzujú sa slová žalmu „Ak vystúpim na nebesia, ty si tam; ak zostúpim do podsvetia, aj tam si…. Keby som si povedal ,Azda ma tma ukryje…, pre teba ani tmy tmavé nebudú a noc sa rozjasní ako deň‛“ (Ž 139, 8 – 12; porov. aj Ž 23, 4). Kristus zostúpil do „pekiel“, a tak je blízko tomu, kto je do nich vrhnutý, a aj pre neho premieňa temnoty na svetlo.“ (Spe Salvi 37)
Nesmieme si peklo predstavovať ako miesto, kde sa duša milujúca Boha trápi, že ho nemôže dosiahnuť. Keby nejaká duša mala aspoň trochu lásky alebo túžby po Bohu, ktorý sa zjavuje v osobe Ježiša Krista, takú dušu by Boh nenechal hynúť. V takejto duši by začal proces očisťovania a premeny. Nie Boh hovorí duši nechcem ťa, ale duša povie nesmiernej Velebnosti svojho Stvoriteľa: „Nechcem ťa!“ Nedokáže po Bohu túžiť ten, kto nenávidí Pravdu, Spravodlivosť, Lásku. Peklo je akousi autonómnou oblasťou, ktorá nechce uznať zvrchovanosť Lásky. Peklo je predovšetkým stav duše, ktorá sa uzatvára pred Pravdou a Láskou, ktorá všetko, čo Boh v nej pôsobí k jej dobru, chápe ako zlo a ako trápenie. Ešte i to vyčíta Bohu, že ju stvoril a že ju miluje. Božia dobrota i takúto dušu drží svojím nezrušiteľným Slovom v existencii. Existuje v Bohu, ktorý ju miluje, ale neverí v jeho lásku, a preto všetko, čo Boh koná, si vysvetľuje po zlom a prežíva peklo tam, kde Boh pripravuje Večnú spásu. Je veľmi dôležité veriť v to, že Boh a jedine Boh nás naozaj miluje, že peklo spôsobuje nevera v túto Lásku. Peklo je život uzatvorený pred spasiteľným Božím zásahom.
Sv. Ignác z Loyoly vo svojich duchovných cvičeniach, poukazuje na to, ako rozdielne vníma ľudská duša duchov, či už dobrých alebo zlých, podľa svojho smerovania. Rozlišuje dvojaké smerovanie „od dobrého k lepšiemu“ a „od zlého k horšiemu“. Ak človek žije pre Dobro, Boha a anjelov vníma ako príjemnosť, zlý duch je mu nepríjemný. Ak žije pre zlo, vníma presne naopak. Ten, kto nemiluje Boha, ktorý zjavil svoj charakter v Ježišovi, bude prežívať peklo tam, kde milujúci Boha bude blažený. Hovorím to preto, lebo aj diabol môže poskytovať zdanlivú útechu pre svojich nasledovníkov. Je to ale útecha, ktorá nikoho neurobí lepším, a v ktorej sa človek stále viac a viac zamotáva sám do seba. Na druhej strane, keď sa hriešny človek prvý raz stretá s Bohom, môže sa mu Boh zdať vrcholne nepríjemný, neznesiteľný. Sv. Augustín hovorí: „Božie Slovo sa ti bude najprv javiť ako nepriateľ tvojej duše, kým nepochopíš, že je príčinou tvojej Spásy.“ Zážitok príjemnosti závisí aj od toho, ako sme nasmerovaní. Zvrátenému človeku je príjemná zvrhlosť. Človek sa nemá v konečnom dôsledku orientovať podľa príjemnosti, ale podľa mravnej hodnoty skutku.
Filozofia nás poučuje, že Boh je absolútne jednoduché Bytie. V ňom nie je žiadny rozdiel medzi Krásou, Láskou a Spravodlivosťou. Boh je Krása práve preto, lebo je aj Pravda aj Spravodlivosť aj Láska. Boh je Svetlo Života, Svetlo Pravdy a Krásy, Svetlo Lásky. Stáva sa našou Blaženosťou, ak Ho skutočne milujeme. Boh je však Blaženosťou a Krásou, ktorú nemôžeme oddeliť od Pravdy a Spravodlivosti. Všetky tieto vlastnosti sú v Ňom jedno. Ten, kto uskutočňuje Dobro, prežíva Boha vo vlastnom svedomí ako Radosť. Naopak človek, ktorý má záľubu v zle, sa cíti Bohom zaskočený a je z neho nešťastný. Boh miluje všetko, čo stvoril a predsa samou svojou podstatou je Spásou i Súdom, Odmenou i Trestom, ale je to stále ten istý a nemenný Boh, ktorý je Dobro.
V tomto „dušičkovom“ čase sa náš pohľad zaostruje na jedno zvláštne miesto medzi nebom a zemou, na očistec. Aké sú naše predstavy o tomto mieste? Mnohí katolíci majú v sebe predstavu, často živenú nie slovom Božím, ale všelijakými súkromnými zjaveniami, že je to akási príšerná Božia mučiareň pod priamym Božím dozorom a vedením, kde sa dôsledne vyžaduje spravodlivosť a tresty za naše hriechy. Snáď jediný rozdiel medzi peklom a očistcom podľa týchto ľudí spočíva v tom, že očistec raz skončí. Ich horor z Boha a strach zo smrti je ovocím ich pomýlenej viery.
Pozrime sa, čo učí o očistci Rímsky katechizmus: „Aby sme toto učenie a prax cirkvi pochopili, treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest” za hriech. Na druhej strane, každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu” za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu. Obrátenie, ktoré pochádza z vrúcnej lásky, môže dôjsť až k úplnému očisteniu hriešnika, takže už nezostane nijaký trest.“
Večný trest je čosi, čo si človek zasluhuje za každé vedomé a dobrovoľné prestúpenie Božích prikázaní. Pretože toto vedome a dobrovoľné prestúpenie je pohrdnutím Absolútnym Dobrom. Je to tak odporné ako keď sa primitív postaví proti Absolútnemu Géniovi a ide ho presviedčať o svojich názoroch. Alebo ako keď zločinec ide presviedčať Absolútneho Svätca a Svätosť samu o tom, čo je dobré. V takejto pozícii je každý hriešnik pred Bohom. Dokiaľ nezmení svoje smerovanie a otočí sa Bohu chrbtom, kráča do zatratenia. Toto by čakalo každého človeka, keby nás z tejto hrôzy nezachránil sám Boh. Boh odpúšťa človeku jeho nekonečný dlh, ktorý by nikdy človek nebol schopný zaplatiť a to sa deje vďaka absolútnej poslušnosti Božieho Syna, vďaka poslušnosti, o ktorej hovorí Písmo, že je poslušnosťou až na smrť. Boh sám likviduje večný trest človeka, ktorý sa k nemu skrze Ukrižovaného Ježiša navracia.
Časné tresty sú zranenia, ktoré spôsobuje hriech v rámci stvorenej skutočnosti. Hriech ubližuje človeku samému i jeho blížnym a očistec je miestom liečenia týchto pokrivených skutočností v človeku. Sem napríklad patrí potreba zmieriť sa s ostatnými ľuďmi, potreba odpustenia, sebapoznania a sebaprijatia, uzdravenie schopnosti veriť, dúfať a milovať. A mnoho iných skutočností. Podľa výpovedí ľudí, ktorí prežili klinickú smrť, by som sa odvážil tvrdiť, že očistec môže byť krásne a utešené miesto. Môže tam byť dokonca nádherná príroda. Dokonca tam človek môže prežívať i videnie Boha.
Ale položme si otázku, ktorá znepokojuje mnohých: Sú tam muky? Áno, sú a môžu byť dokonca hrozné, pretože ide o duchovnú bolesť. Duchovná bolesť je čosi iné ako fyzická bolesť, ktorú možno tlmiť liekmi. Aj duchovnú bolesť, pokiaľ človek existuje v tele, môže aspoň zdanlivo utlmiť, napr. tým, že sa opije alebo nadroguje. Ale po smrti už túto možnosť opitia nemá. Tam totiž človek už nemôže utekať pred svojím vnútrom a vidí svoju úbohosť v celej nahote. Ničím omamným nemôže prehlušiť prázdnotu svojej duše, ak do nej nevpustil Ježiša a neodovzdal mu svoj život ku Spáse. Je to bolesť duše po Bohu, pre ktorého sme boli stvorení a určení a ku ktorému je duša svojou prirodzenosťou neodolateľne priťahovaná a táto bolesť sa nedá ničím utíšiť. Neexistuje žiadne náhradné uspokojenie. Je to bolesť svedomia, je to bolesť sebapoznávania. Chcete aspoň na chvíľu skúsiť ako to bolí? Asi tak, ako keď vám niekto nemilosrdne zrúca vašu ilúziu o vás samých a povie vám pravdu rovno do očí.
V očistci sa človek stretá s absolútnou Pravdou, ktorá sa zjavila v Bohočlovekovi – Ježišovi Kristovi – a vidí celý dosah svojho hriechu, ktorý sa dotýka Boha i človeka zároveň. Na Ukrižovanom Kristovi vidí celú hrôzu svojho prevráteného počínania a nemá ani viečka, že by mohol privrieť oči duše. Svetlo Pravdy mu osvecuje najskrytejšie miesta duše, o ktorých nechcel tu na zemi hovoriť s nikým. To, čo sme celý život maskovali pred ostatnými ľuďmi, tam vypláva na povrch.
Jeden žid, veriaci v Krista, takto hovorí o Kristovej obeti: „Je také dôležité, aby sme tomu rozumeli, že sme boli predvedení pred tvár Boha ukrižovaného za nás a tu sme naozaj začali vidieť. Čo sme uvideli? Ľudia, nikdy by sme nepoznali, čo je to hriech, pokiaľ sme nevideli Ježiša na kríži. Dokonca to poviem takto: Ja nepoznám vás a vy nepoznáte mňa, ale dovolím si povedať, že nikto z nás nebol v plnosti pri kríži, pretože keď sa tam raz dostanete, nikdy nezhrešíte. Pretože na tom kríži je obeť, Baránok, ktorý bol zabitý, jeho tvár znetvorená viac ako ktorákoľvek iná, vyzerala horšie ako kus mäsa. Tak vyzerá hriech. Toto urobil náš hriech Bohu. Tento násilný Boží čin zmierenia a vykúpenia nás postavil do pozície, kde sme videli, čo hriech naozaj je. Čiňte pokánie! A v tom pokání nachádzame zmierenie s Bohom. Ak oddelíte zmierenie od ukrižovaného Mesiáša, stratíte svoju cestu. V Mesiášovi Boh otvoril doširoka brány neba a všetci, ktorí po tom túžia, môžu vojsť.“
Možno v očistci prebiehajú verejné diskusie o našich hriechoch, ktoré boli na zemi „milosrdne“ zakryté spovedným tajomstvom. Raz som sa stretol s takouto výpoveďou mladíka, ktorý prežil klinickú smrť, a keď videl vo Svetle svoj život a prišiel na toto krásne miesto, ktoré ani nevedel nazvať, lebo nebol poučený vo viere, povedal, že anjel, ktorý ho viedol, zjavil všetko o ňom ostatným dušiam, všetko dobré i zlé, čo robil. Myslíte si, že si vymýšľam? Aby sme zažili radosť z ozajstnej lásky, musíme sa najprv poznať v celej pravde. Manželia veľmi dobre vedia, kedy ich manželský život stratil radosť. Keď sa medzi nimi objavila neúprimnosť a neochota otvoriť sa. Od tej chvíle to už nie je skutočná láska, ale prázdne divadlo.
Očistec je miestom konfrontácie s absolútnou Pravdou. Očistec je však zároveň miestom stretnutia s absolútnou Láskou. S Láskou, ktorá nás miluje v pravde nášho života. S Láskou, ktorá je ochotná za mňa a so mnou trpieť. Nie je to len miesto bolesti, je to zároveň aj miesto lásky. Na jednej strane je to miesto zhrozenia zo sebapoznania a na druhej strane miesto útechy z nášho prijatia a milovania Bohom a človekom a ostatným stvorením. Sv. Jeremiáš Stojka, rumunský kapucín, hovorí: „Očistec je dielom Božieho milosrdenstva.“
Niekedy sa dopúšťame chyby, že duchovné veci hodnotíme podľa intenzity citového zážitku. Myslíme si: „Tam sa človek tak dobre cíti, tam musí byť Božie pôsobenie.” Zatiaľ skutočnosť je taká, že Božie pôsobenie v našej duši, môže byť ľudský povedané vrcholne boľavé, a predsa vedie k uzdraveniu. Nezabúdajte, že aj drogy sú príjemne, možno dokonca omnoho príjemnejšie, ako to, čo môžeme cítiť v tomto svete pri modlitbe a predsa uznávame, že vedú k závislosti, k neslobode a k mnohým iným hriechom. Práve sv. Ján z Kríža učí, že k Bohu sa ide cez duchovnú púšť a noc zmyslov. Vtedy človeka neteší nič, ani modlitba, ani rozjímanie a ani zo svätého prijímania nemá žiadny citový zážitok a predsa sa približuje ku zdroju absolútnej blaženosti. K Bohu sa ide cez očistec a kto to myslí s Pánom Bohom aspoň trochu vážne, vstupuje do očistca už tu na zemi. Ak to Bohu dovolíme, ak sa mu odovzdáme, začne čistiť svoju ratolesť, aby prinášala ešte viac úrody. A toto je paradox mystiky. Rozhodli sme sa hľadať absolútnu blaženosť a krásu, ale narazili sme na nehostinnú púšť. Rozhodli sme sa hľadať Večne Blaženého Boha a narážame na Ukrižovaného Ježiša. A ak chceme prísť ku prameňu blaženosti musíme prejsť púšťou a utrpením očistca.
Jedná svätá ráz videla očistec a čudovala sa, prečo je tak veľa duší v očistci. Dostala od Boha zaujímavú odpoveď: „Lebo málo túžia po nebi, po Bohu.“ Boh prichádza na základe našej túžby. Tajomstvo vyliatia a prijatia Ducha Svätého je v tom jednom, chcieť Boha!
Zvrátené ego je schopné vnímať Boha ako Vrcholnú Nepríjemnosť. Je možné, že keď zomrieme, zistíme, že to isté Blažené Svetlo svieti v nebi, v očistci a dokonca aj v pekle. Nebešťania sa v nebi nesmierne tešia z Dobrého Boha, duše v očistci trpia v prítomnosti Dobrého Boha podobne ako manžel, ktorý sa dopustil nevery, pri svojej vernej a láskavej manželke a duše v pekle sú zúfalo nešťastné z nesmierne Dobrého Boha. Na Božiu dobrotu sa dá nazerať, ale aj zazerať, ako nám to ukazuje Ježiš v podobenstvách. Kto celý život žil zvrátene a bojoval proti Pravde, Dobru a Kráse, je zrazu zaskočený Absolútnym Dobrom, Pravdou a Krásou. A tak ako sa zločinec chveje pri myšlienke na odhalenie, tak duša pokrytca bude trpieť v prítomnosti Večnej Pravdy. Len čisté srdce je schopné vidieť Boha takého aký skutočne je. Sv. Lev Veľký hovorí: „V blahoslavenstve sa právom sľubuje, že uvidia Boha tí, čo majú čisté srdce. Veď špinavý zrak nebude môcť vnímať jas pravého svetla. A čo bude pre čisté duše radosťou, to bude pre poškvrnené trestom. Treba sa teda vyhnúť mrákotám pozemských márností a z vnútorného zraku zotrieť všetku nečistotu neprávosti, aby sa jasný zrak mohol kochať v takom videní Boha.” (Sv. Lev Veľký „O blahoslavenstvách” Sermo 95, 8-9: PL 54, 465-466)
Vyznajme dnes vo svätej omši: „Ježiš je môj Pán.” Môžeme to vysloviť len v Duchu Svatom. Ale Duch Svätý preniká všetko, čo stvoril. Skúsme si zhrnúť Boží postoj ku svetu. Je to láska, ktorá nechce smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. Pretože Boh má o nás večný záujem, oplatí sa žiť kajúcnosť, robiť pokánie, lebo ovocím Božej a ľudskej snahy je Spása. Boh chce spasiť všetkých ľudí. Pri liturgii Eucharistie vyprosuje Cirkev milosrdenstvo od Boha, ktorý nechce, „aby niekto zahynul, ale aby sa všetci dali na pokánie” (2 Pt 3,9). Aj ja zakončím túto úvahu modlitbou z I. eucharistického kánonu: „Bože, milostivo prijmi túto obetu, ktorú ti predkladáme my, tvoji služobníci i celá tvoja rodina. Spravuj naše dni vo svojom pokoji, zachráň nás od večného zatratenia a pripočítaj k zástupu svojich vyvolených.“