Narodila sa 24. decembra 1916 v Krivej na Orave. Otec bol roľníkom a matka sa venovala v domácnosti starostlivosti o jedenásť detí. Sestra Zdenka sa narodila ako desiata v poradí. Bola pokrstená 27. decembra 1916 a pri krste dostala meno Cecília. Rodičia Pavol a Zuzana jej dali vzornú náboženskú výchovu. Cecília si zavčasu uvedomila, že Pán Boh ju pozýva, aby sa mu zasvätila v duchovnom povolaní. Svoje zasvätenie Pánu Bohu sa rozhodla urobiť v Kongregácii Milosrdných sestier Svätého kríža. Po absolvovaní zdravotnej školy a po predpísanej rehoľnej formácii sa Pánu Bohu natrvalo zasvätila 28. januára 1943 doživotnými rehoľnými sľubmi.
Sestra Zdenka Schelingová pracovala v štátnej nemocnici v Bratislave najprv ako ošetrovateľka a neskoršie až do svojho zatknutia ako laborantka na röntgenologickom oddelení. Službu chorým konala s radostným duchom, príkladnou obetavosťou a hrejivou láskou.
Po politickej zmene v bývalom Československu Komunistická strana začala predovšetkým od roku 1950 otvorené prenasledovanie katolíckej cirkvi.
Rehoľná sestra Zdenka sa vo februári 1952 podieľala na príprave úteku z nemocnice v Bratislave najprv jedného nespravodlivo väzneného kňaza a potom 6 nespravodlivo väznených katolíckych kňazov z väzenia v Bratislave. Riskovala, aby ich zachránila pred veľkým utrpením a nebezpečenstvom smrti. Útek kňaza z nemocnice bol úspešný, ale útek kňazov z väzenia sa nevydaril, ba ukázalo sa, že išlo o pascu, ktorú zlomyseľne pripravila vtedajšia Štátna tajná bezpečnosť. Následne sestru Zdenku 29. februára 1952 zatkli. Vo vyšetrovacej väzbe musela zniesť neľudské vypočúvanie a kruté mučenie. Nakoniec bola 17. júna 1952 odsúdená za údajnú velezradu na 12 rokov straty slobody a 10 rokov straty občianskych práv. Nespravodlivý trest si odpykávala postupne vo väzniciach v Rimavskej Sobote, Pardubiciach, Brne a v Prahe na Pankráci.
Priam neuveriteľne prorocky vyznievajú úvahy a modlitby, ktoré si sestra Zdenka vlastnoručne zapísala do svojich dvoch zošitkov. Jej život a smrť dosvedčujú, že Ježiš do posledného slova vypočul jej najhlbšie túžby obetovať život za spásu ľudí. Nesmierna láska a hlboká pokora, ktorou sú prežiarené Meditácie a modlitby sestry Zdenky, naznačuje, prečo musela táto čistá duša toľko trpieť.
Sestra Zdenka ako rehoľníčka Kongregácie milosrdných sestier Svätého kríža si zvolila kríž, pričom sa naň priam položila, keď akoby dostala milosť obetovať svoj vlastný život za väzneného kňaza, ktorému hrozila smrť. Jej rozhodnutie nebolo chvíľkové ani unáhlené, bola to cieľavedomá obeť, o ktorej sa už predtým zmienila. Zachoval sa text s jej vyznaním:
„Neviem, čo by som urobila, keby som mohla zachrániť aspoň jedného kňaza.” Tie slová vyšli z úst sestry Zdenky prv, než svoju túžbu realizovala. Nakoniec konala premyslene a s vedomím, že ju môže očakávať až nepredstaviteľné utrpenie. Zdenka sa o vyšetrovacích metódach vyjadrila: „Keď ma zaistili, chceli odo mňa vynútiť falošné priznania, a keď som odmietla, odviedli ma do miestnosti, kde bola veľká nádrž s vodou. Môj vyšetrovateľ ma hodil do nej a hlavu mi držal pod hladinou. Až keď som sa dusila a lapala vzduch, vytiahol ma za vlasy. Omdlievala som. Potom ma viedli po chodbách a nakoniec v mokrých šatách vsotili do cely bez oblokov. Od zimnice som sa v nej priam zmietala.”
Jedna z hlavných svedkýň, pani Helena Kordová-Wildeová, slová o Zdenkinom utrpení dopĺňa takto: „Potom ma dvaja odtiahli do vedľajšej miestnosti. Tam strhli zo mňa šaty, zviazali mi ruky hrubým povrazom a takto obnaženú ma vytiahli škripcom nahor. Nakoniec ma zavesili na skobu upevnenú na strope. Do miestnosti vstúpili traja chlapi, postavili sa podo mňa a revali na mňa ako zvery, bili ma gumovými obuškami, až som stratila vedomie.”
Sestra Zdenka zomrela tridsaťdeväťročná predčasne, aj na následky mučenia pri vyšetrovaní a vo väzniciach, ako tzv. biela mučeníčka. Do uväznenia pracovala ako vzorná ošetrovateľka v nemocniciach. V tejto profesii si zachovala priazeň i uznanie lekárov, spolusestričiek a nadovšetko pacientov, ktorí si na ňu často spomínali.
Sestra Zdenka od svojho zatknutia do posledných chvíľ svojho pozemského života znášala všetky utrpenia s hrdinskou trpezlivosťou, s vedomou ochotou aj zomrieť pre Boha a pre dobro cirkvi a bez akejkoľvek nenávisti voči tým, ktorí jej ubližovali. Už v prvých mesiacoch väzenia sa u nej prejavili vážne zdravotné problémy, ktoré sa postupom času ešte zhoršovali. Keď bolo takmer isté, že jej pre vážny zdravotný stav ostáva iba niekoľko týždňov života, prepustili ju 16. apríla 1955 z väzenia.
Sestra Zdenka, vysilená väzením a ťažkou chorobou, prežívala posledné obdobie svojho pozemského života v Trnave, kde aj nakoniec 31. júla 1955 zomrela. Zdenka zomierala počas svätej omše, v čase, keď sa sám Kristus nekrvavým spôsobom obetoval na oltári v neďalekej nemocničnej kaplnke. Svätú omšu tam vtedy slúžil otec Hrubý, ktorý sa v ten deň o jej smrti, zahľadený do vlastného vnútra, vyjadril: „Takto pripravený by som chcel zomrieť!” Pohreb sa konal 2. augusta 1955 v Trnave. Dnes je telo Božej služobnice sestry Zdenky pochované v Podunajských Biskupiciach. Sestra Zdenka zavŕšila svoju pozemskú púť za Kristom vo vedomí, že „nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15,13).