Mária v tajomstve Zvestovania počula úžasnú zvesť o tom, čo chce Boh urobiť v jej živote, a pri tom len akoby mimochodom, počuje o svojej príbuznej: „Aj Alžbeta, tvoja príbuzná, počala syna v starobe. Už je v šiestom mesiaci. A hovorili o nej, že je neplodná!“ Táto správa má poslúžiť k rastu jej viery. Anjel nehovoril nič o tom, že by bolo dobré pomôcť staršej Alžbete. Jej však stačí, že sa o tom dozvedela a už sa ponáhľa pomáhať. Podobne si počína aj v Káne. A to všetko nám odhaľuje jej ľudskú zrelosť a veľkosť.
Niektorí ľudia majú zvláštnu charizmu, všeličo sa „dozvedia“. Niekedy sú to radostné správy, inokedy ide o chúlostivé problémy. Často si to vyčítajú a považujú za hriech. Aj keď platí, že sa nemá zbytočne hovoriť o chybách blížneho, nemusí byť každé rozprávanie o druhom hriechom. Môžeme každú takú informáciu, podobne ako Mária, premeniť na dobro a to príhovornou modlitbou a praktickou pomocou, vtedy prestaneme mať zlý pocit z toho, že sme sa čosi dozvedeli.
V evanjeliu sme počuli: „V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu.“ Vieme, že predtým žila v chráme a pri Zvestovaní sa nám javí ako plne sústredená na Božie Slovo a napriek tomu vidíme, že sa vydáva na cestu. Koncentrácia síce hrá dôležitú úlohu v duchovnom živote a predsa sa duchovný život nerovná koncentrácii. Po Počatí z Ducha Svätého pocítila túžbu podeliť sa so svojou Radosťou.
V Márii v okamihu Zvestovania začína žiť Ježiš. A nakoľko tu nejde o čiste biologický život, lebo Ježiš sa počína z Ducha Svätého a Duch Svätý je nutným predpokladom tohto života, platí, že každý vedomý a dobrovoľný hriech by mohol toto tehotenstvo prerušiť. Napriek tomu nevidíme, že by sa Mária s Ježišom pod srdcom uzatvárala pred ľuďmi a dokonca sa vydáva na cestu. Uvedomme si, že v tom čase mala asi 14 rokov a podobrala sa na náročnú cestu cez hory. Pán Ježiš nevstupuje do nás preto, aby sme sa s ním kdesi zavreli. On je Boh Silný.
Evanjelium opisuje Máriinu návštevu u Alžbety, sme v pokušení povedať „všednú udalosť“ z jej života. Mária je požehnaná a plná milosti a tak všetko, čo robí, dostáva vyšší zmysel. Naše stretnutia s inými ľuďmi môžu byť banálne, alebo aj katastrofou, ale Máriina Návšteva robí na nás iný dojem. Stáva sa vzorom pre naše stretnutia. Prvotný apoštolát je bytostný apoštolát. Viacej pôsobíme tým, čo sme, ako tým, čo hovoríme. Mária prináša svedectvo o zmenenom bytí. Pretože prijala Boha do svojho srdca stáva sa Požehnanou a prináša Požehnanie, stáva sa Prostrednicou milosti. Ona je tehotná Božím Slovom. Tehotenstvo mení organizmus ženy a ju premieňa Božie Slovo.
Alžbeta „zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?“ Alžbeta nazýva Máriu Matkou Pána. A slovo „Pán“ tu zastupuje Božie meno JHVH, ktoré židia z preveľkej úcty nevyslovovali, ale nahrádzali slovom Adonai, čo do gréčtiny prekladáme ako Kyrios = Pán v zmysle JHVH.
Keď evanjelista Lukáš opisuje Zvestovanie, používa pre zatônenie Duchom Svätým pri počatí výraz, ktorý Septuaginta používa pre oblačný stĺp nad archou. A keď opisuje stretnutie tehotnej Alžbety s tehotnou Máriou používa ten istý výraz pre Jánov pohyb v tele matky, ako keď sa hovorí o posvätnom tanci kráľa Dávida pred Archou. Teda v tomto prípade nejde o bežný pohyb dieťaťa v tele matky, ale o posvätný tanec vyznávača, ktorým Ján, ešte v tele svojej matky, zvestuje a vyznáva prítomnosť Boha v Márii. Mária je pre nás kresťanov tým, čím bola Archa pre židov.
Počuli sme ako Alžbeta hovorí o Márii: „Blahoslavená si, lebo si uverila“. Slovo „veriť“ v jazyku, ktorým hovorila Mária, má asi taký zmysel, ako „nechať sa viesť“, „nechať sa riadiť“. Evanjelium to vyjadruje výrazmi ako „zrieknutie sa seba vlastnenia“. Človek, ktorý zažil čosi zlé, ťažko uverí v dobro. Vidíme to na Zachariášovi, ktorý stráca schopnosť hovoriť, pretože pochybuje. Mária plne uverila a preto mohla spievať Magnificát, od okamihu počatia. Mária, pretože nebola blokovaná ani dedičným hriechom, ani svojimi osobnými hriechmi, dokázala bezhranične dôverovať Bohu. Alžbeta nazýva Máriu blahoslavenou pre jej vieru. Sv. Ambróz takto vykladá jej slová: „Ale aj vy ste blahoslavení, vy, čo ste počuli a uverili, lebo každý, kto uverí, počne a porodí Božie Slovo a pochopí jeho účinky. Kiež by v každom človeku bola Máriina duša, aby velebil Pána; kiež by v každom bol Máriin duch, aby jasal v Bohu! Ak má Kristus podľa tela jednu matku, podľa viery je Kristus plodom všetkých. Veď každá duša prijíma Božie Slovo, pravdaže, ak je nepoškvrnená, bez hriechu a ak si s nepokazeným citom chráni mravnú čistotu. Teda každá taká duša môže velebiť Pána, ako velebila Pána duša Máriina a jej duch jasal v Bohu Spasiteľovi.“
Mária dokázala prijať Ježiša, lebo je celá svätá. Pre hriešneho človeka to však vôbec nie je také jednoduché. Často zíde z cesty odovzdanosti a jeho hriešne sklony prevládnu. Otcovia hovoria o potrebe „prijať Máriinu dušu“. Máriina duša tvorí životné prostredie pre Ježišovu bytosť v nás. Človek má v tomto smere dve možnosti. Môže svoje hriešne, uzavreté a zranené srdce otvárať sám, svojou silou. To však ide veľmi ťažko. Ak sa cíti maličký a slabý, môže skúsiť druhú možnosť, ktorú odporúča sv. Ambróz: „Ak chceš prijať Krista do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.“ Krása Máriinej duše spočíva v tom, že je radikálne odovzdaná Bohu a jeho službe. Duch Svätý sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere v akej táto duša jeho Nevestu prijíma. Anjel prikazuje sv. Jozefovi: „Neboj sa prijať Máriu, svoju manželku.“ a to isté počuje Ján z kríža: „Hľa, matka tvoja!“
Jednoduchým a veľmi účinným prostriedkom je zasvätenie sa P. Márii. Ako formulu zasvätenia môžeme použiť rôzne modlitby svätých, ale najúčinnejšia modlitba je modlitba, ktorú sme sformulovali úplne spontánne. Nejde natoľko o jednotlivé slová ako skôr o vnútorný postoj odovzdanosti. Nejde tu o nejakú zbožnú formulku, ide tu skôr o úkon srdca, ktorý si nás vyžaduje celých. Zasvätenie sa Bohu skrze Máriu nie je len odovzdaním srdca, ale otvorením všetkých oblasti života pre príchod Ducha Svätého, podrobenie všetkých oblasti života Božiemu Slovu v Máriinom úkone „Fiat!“. Zasvätiť sa Márii znamená prenechať Duchu Svätému nielen riadenie nášho vnútra ale aj celý priestor každodenného života. V praxi to môže znamenať postupné, veľmi konkrétne kroky viery, načúvania a spolupráce s Božím Duchom – v škole Panny Márie.
Ak sa dobre pozrieme na jej spev, ktorý zvykneme po latinský nazývať Magnificat, zistíme, že nejde modlitbu, lebo Mária sa v ňom neprihovára Bohu, ale ide skôr o svedectvo, lebo sa v ňom prihovára nám a hovorí o tom, aké veľké veci jej urobil Boh. Nechváli sa, že ona urobila niečo veľké pre Boha. Nelipne na svojom bytí, ale celkom sa odovzdáva Bohu a preto sa v nej môže tak hojne objaviť ovocie milosti. „Velebí moja duša Pána a môj duch jasá v Bohu, mojom Spasiteľovi.“ Mária prežíva Boha ako svojho osobného Spasiteľa. Len vtedy bude aj naším Spasiteľom, keď sa mu úplne odovzdáme. Aj nám chce urobiť veľké veci, ale musíme to svojou odovzdanosťou umožniť. Pred pár rokmi som mal možnosť navštíviť charizmatické stredisko Paray-le-Monial vo Francúzsku. Videl som tam ľudí, ktorí od radosti nad svojím Spasiteľom, spievali a tancovali až sa mi to nepozdávalo. Mária v evanjeliu vydáva svedectvo o Bohu Spasiteľovi, ktorý už teraz chce byť Spasiteľom a začať v nás proces našej Spásy.
Spása nie je niečo, čo sa týka len našej posmrtnej existencie. Boh chce spasiť celého človeka. Sviatosti Cirkvi sú pramene Spásy, vonkajšie znamenia, vnútornej milosti Božej. Od okamihu Spasiteľovej smrti na kríži sa Spása stáva objektívnou skutočnosťou a my môžeme čerpať z prameňov spásy. V spolupráci s Bohom môžeme uskutočňovať svoju spásu. V čom spočíva Spása? Spása je v tom, že sa chytíme a siahneme po tejto podávanej Božej ruke a On nás bude viesť. Necháme sa Bohu operovať. Dovolíme, aby Ježiš začal v nás žiť svoj život. To je naše pokánie, naša cesta k čistote srdca. Sv. Ján z Kríža ukazuje, kam vedie čistota srdca: „Duša zjednotená s Bohom a pretvorená v neho dýcha v Bohu pre Boha akýmsi najhlbším dychom, podobným Božiemu, ktorým Boh v nej prítomný dýcha sám v sebe ako jej vzor. Duše stvorené na to, aby ste sa kochali v týchto vynikajúcich daroch, čo robíte?! Okolo čoho sa točia vaše túžby?!“
Mária Boha velebí. Velebenie Boha sa v človeku objavuje, keď konečne uzná Boha ako Boha, príjme jeho Múdrosť, ktorá sa prejavuje vo všetkom, uvoľní trón srdca Božiemu Slovu. Velebenie je ovocím absolútnej dôvery. Velebenie vyjadruje základný smer kresťanskej modlitby. Modlitba velebenia je odpoveďou človeka na Božie požehnanie. Neprítomnosť velebenia môže byť dôsledkom nášho povrchného života. Niekedy je tento nedostatok spôsobený aj neznalosťou Boha. Boh, ktorého máme velebiť, je Otcom nášho Pána Ježiša Krista. Cesta poznania Boha vedie skrze Ježiša Krista.
Máriin duch jasá v Bohu. Jasot je radosť ducha. Tak ako telesná radosť pochádza z telesného uspokojenia, tak radosť ducha pochádza z duchovného uspokojenia. Jasot nepramení z tejto zeme a dokonca môžeme povedať, že je nezávislý od životných okolnosti. Jasot je radosť, ktorá pramení z viery. Je nutné s istotou uveriť, aby sme dokázali jasať aj uprostred zložitých okolností života. Nazeranie nie je zmyslové poznanie, ale schopnosť duše poznať Boha skrze jeho Slovo, preniknúť za Slovo do oblasti Ducha.
Tajomstvo Navštívenia nám chce povedať, že ak sa má naše stretnutie s druhými stať požehnaním, aj my musíme byť tými, ktorí neprinášajú seba a svoje hriešne bytie ale Božie Slovo a z ktorých vyžaruje Duch Svätý. Len vtedy je naša návšteva požehnaním, ak sa odohráva v Duchu Svätom. Až aj z nás bude vyžarovať Duch Svätý, budú ľudia podobne ako Alžbeta hovoriť: „odkiaľ mám to šťastie, že si prišiel, že prišla matka môjho Pána“, lebo my všetci sa stávame Božími matkami, ak sme sa rozhodli žiť Božie Slovo.
Pápež Benedikt XVI. hovorí: „Ján Pavol II. nazval Máriu eucharistickou ženou. A naozaj, Panna Mária, Matka Božia, nás učí, čo to znamená vstupovať do spoločenstva s Kristom. Ona ponúkla Ježišovi svoje vlastné telo, vlastnú krv a stala sa živým stánkom Slova. Dovolila, aby jej telo i duch prenikla jeho prítomnosť. Matka Božia putuje s Ježišom. Návšteva Panny Márie u Alžbety bola istým spôsobom prvou eucharistickou procesiou v histórii ľudstva. S Ježišom, ktorého práve prijala do svojho lona, sa Mária vydala na cestu a navštívila svoju staršiu sesternicu Alžbetu…. Pravá radosť kresťanov spočíva v tom, že prijímajú Ježiša a prinášajú ho iným. Nasledujme Máriu, túto úžasne hlbokú eucharistickú dušu a napodobňujme ju. Potom sa aj náš život stane Magnifikatom.“
Sv. Beda Ct. sa takto vyjadruje o cirkevnom zvyku modliť sa pri Vešperách Magnificat: „A tak sa v svätej Cirkvi vžil veľmi dobrý a spasiteľný zvyk, že všetci každý deň pri večerných chválach spievajú popri psalmódii jej chválospev, lebo takáto častá pripomienka Pánovho Vtelenia roznecuje vo veriacich srdciach plameň nábožnosti a častejšie uvažovanie o príklade jeho matky upevňuje ich v čnosti. A vhodne sa to deje večer, aby sa naša myseľ, unavená po dni a zaujatá všelijakými myšlienkami, pred odpočinkom vnútorne sústredila.“