Na deň 25. marca, ktorý podľa starovekej židovskej tradície je aj prvým dňom stvorenia sveta, pripadá podľa kresťanskej tradície sviatok Zvestovania Pána, ako dňa Nového Stvorenia, sviatok Slova, ktoré sa stalo Telom. V tento deň sa číta čítanie zo 7. kapitoly proroka Izaiáša, kde sa toto všetko prisľubuje. Aby sme dokázali pochopiť toto čítanie, musíme skúmať, čo predchádzalo prisľúbeniu Panenskej matky. Táto kapitola opisuje obliehanie Jeruzalema kráľmi, z ktorých má kráľ Achaz strach. Tu môže pomôcť jedine Boh. Ale kráľ má pochybnosť: „Stojí Boh o mňa a o môj národ?“ Aká je Božia odpoveď na strach a pokušenie k beznádeji kráľa a spolu s ním celého Božieho ľudu? „A preto vám Pán sám dá znamenie: „Hľa Panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ Božou odpoveďou je veľké znamenie: Panenská Matka a jej dieťa, ktoré je Emanuel = Boh uprostred nás.
Možno sa nám zdá táto Božia odpoveď trochu od veci, ale v skutočnosti, Božie Vtelenie, ktoré je ohlásené a prisľúbené týmto znamením, zjavuje veľkosť Božieho záujmu o človeka a jeho svet a zároveň spôsob Božej pomoci. Boh nechce stáť kdesi vedľa nás, ale skrze svoje Vtelenie, ktoré má pokračovať v každom človeku, chce priamo v nás zdieľať náš život a svojou mocou nás vyzbrojovať k zápasu s hriechom. Panenská matka je zároveň posolstvom, že človek nemôže počať Krista len čiste svojou silou. Kristus je Novým stvorením, ktoré sa uskutočnilo v Máriinom panenskom tele mocou Ducha Svätého a jej vierou.
Čiste ľudská náboženská snaha po prvotnom hriechu nutne končí v ľudskej slušnosti. Vrcholom náboženského snaženia človeka, ktorý síce, z jednej strany súhlasí s Božím zákonom, ale na strane druhej, žije svoj duchovný život len z vlastných síl, je farizej. Takýmto spôsobom dokážeme vytvoriť nanajvýš slušného, ale nie dobrého človeka. Najväčší hriech, ktorý sa s nami vlečie od prvotného pádu, je naša domnelá sebestačnosť. Prví ľudia si vzali svoj život do vlastných rúk a rozhodli sa, že si sami budú určovať, čo je dobré a čo zlé pre nich. Táto nezávislosť na Bohu sa premietla aj do duchovného života, keď si samy chceme utvárať svoju dušu a nechcem prijať ten Život, ktorý nám Boh ponúka a ktorým je Ježiš.
Panna Mária, v tajomstve Zvestovania, stojí pred nami ako prvá kresťanka, pretože kresťanstvo začína práve osobným prijatím Ježiša. Toto je moment, od ktorého môžeme hovoriť o kresťanstve, ako o náboženstve, rozdielnom od židovstva. Sv. Ján v prológu svojho evanjelia hovorí: „Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.“ (Jn 1,18) Zákon bol schopný vychovať slušného človeka, ktorý sa navonok nedopúšťal hriechov, ale nedokázal zmeniť jeho hriešne srdce, jeho bezbožnosť. To dokáže len milosť, ktorá je v prijatí Ježiša Krista: „Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“ (Jn 1,12)
Evanjelium nám ukazuje na príklade P. Márie, že sa človek môže stať partnerom Boha v láske, môže počať Krista z Ducha Svätého, môže ho v sebe nosiť, môže ho dokonca porodiť svedectvom života i ohlasovaním a tak sa stať jeho matkou. P. Mária nás chce naučiť, ako sa aj my môžeme stať matkami Ježiša Krista. Ide o to, aby sa aj v nás počal Ježiš. Sv. Maxim Vyznávač hovorí: „Kristus sa ustavične tajomne rodí v duši, lebo si berie telo z tých, ktorí sú spasení a dušu, ktorá ho rodí, robí panenskou matkou. Každá duša, ktorá verí, počína a rodí Božie Slovo. Ak podľa tela existuje len jedna Božia Matka, tak podľa viery rodia Krista všetci, ktorí prijímajú Božie Slovo a uskutočňujú ho.“
Počuli sme: „A meno Panny bolo Mária.“ Skôr ako prišiel Pán Ježiš do nášho sveta, bola nám ľuďom daná Mária. Ona je nepoškvrnená zem, na ktorú zostúpil Boh pri svojom vstupe do našich dejín. Cela pozornosť anjelov i ľudí je sústredená na toto meno. V evanjeliu sme počuli presnú adresu: galilejské mesto Nazaret, panna zasnúbená mužovi menom Jozef, z rodu Dávidovho; a meno panny Mária. „Sv. František Xaverský píše z Indie: „Všimol som si, že ľudia pri našich stretnutiach rebelujú vždy, keď zabudnem vedľa kríža nášho Spasiteľa umiestniť obraz jeho Matky.“
Je zaujímavé, že títo konvertiti vedeli veľmi dobre, ako odlíšiť Ježiša od všetkých tých mýtických vtelení, ktoré boli súčasťou ich kultúry? Vtelenie Ježiša Krista je jedinečné. Udialo sa na konkrétnom mieste a čase, v konkrétnom meste, v lone konkrétnej ženy. Všetky tieto konkrétne veci dejiny poznajú. Oni pochopili, že Marie slúži Kristovi svoju konkrétnosťou, svojím telom a svojím materstvom, ktoré zdôrazňujú fakt, že Boh sa stal človekom.“ (P. Bubák: Homília o Bohorodičke)
Sv. Lukáš vyslovene podotýka, že toto mimoriadne pozvanie zaznelo k panne, ktorá už bola zasnúbená mužovi. Zásnuby ešte nie sú manželstvom a dajú sa aj zrušiť, ale väčšinou ich chápeme tak, že čosi hovoria o ľudskom rozhodnutí. Môže Boh takto vstúpiť do ľudských plánov tak osobných ako je manželstvo? Láska, ktorá nás Stvorila, má absolútne právo na nás. Skôr ako človek uzavrie ľudské manželstvo, je pozvaný, aby sa vydal Bohu – Láske, aby dovolil Bohu v sebe pôsobiť. Možnosť manželstva s Bohom je tu skôr ako ľudské manželstvo a bude aj potom, keď manželstvo s človekom stratí svoj zmysel. Božia milosť je lepšia ako život a aj to najlepšie ľudské manželstvo je len slabým predobrazom Božej Lásky a školou, kde sa človek učí sebe odumierať. Ľudské manželstvo nemá byť uzatvárane navzdory tomuto Božskému, ale v ňom a v moci Lásky, ktorú dáva Boh.
Základná pravda nášho náboženstva, ktorú hlása evanjelium, znie: „Boh nás miluje napriek našej poblúdenosti a má pre nás pripravený plán Spásy.“ Pri Zvestovaní akoby sme počuli ozvenu slov, ktoré zazneli v rozhovore Ježiša s Nikodémom: „Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život.“ (Jn 3,16) Ako Boh miloval svet? Tak, ako sa to prejavilo v živote Panny Márie. Pravda o Božej láske je podstatou Zvestovania. Táto pravda musí hlboko zapadnúť do našich sŕdc. Každý človek môže prežiť vo svojom srdci okamžik podobný tomu, ktorý nám vykresľuje evanjelium. Anjel ju zdraví: „Chaire Kecharitomene!“ Doslova je to výzva k radosti: „Raduj sa plná milosti!“ Tieto slová obsahujú radostnú zvesť, ktorá sa má stať vlastníctvom všetkých.
V Márii sa Boh prihovára každému, lebo toto pozdravenie bolo vyslovené pre všetkých a my všetci, v dare tohto práve počatého dieťaťa, nachádzame milosť u Boha. V Ježišovi je možnosť omilostenia vyhnancov. Podľa apoštola Petra, po prvotnom hriechu, žijeme vo vyhnanstve, ďaleko od Pána, ale v tomto dieťati a v jeho prijatí sa nám ponúka milosť amnestie, možnosť návratu k Otcovi. Každý, kto ho prijíma, poznáva Cestu, nachádza Pravdu a dostáva Život. Skrze prijatie Krista začína naša duša rásť do podoby, v ktorej má Otec svoje zaľúbenie. Ak nie je v nás Kristus, tak sa Bohu nepáčime, nemáme s ním nič spoločné. Ak nežijeme Kristovo Slovo, ak neprijímame jeho Telo a Krv, nie sme Božie deti, ale sme deťmi zla.
Možno po tom všetkom, čo sme si povedali, vznikla v nás túžba, mať tento život v sebe. Akým spôsobom však môžeme prijať Krista do seba. Pozrime sa ako počala Panna Mária z Ducha Svätého? Najprv k nej zaznieva Božie Slovo. Keď hovoríme o Božom Slove musíme si uvedomiť, že nehovoríme len o písanej informácii ale o Živej Osobe. Každá stvorená skutočnosť povstáva Božím Slovom a každá dokonalosť je účasťou na Božom Slove. Vtelené Božie Slovo, Ježiš Kristus, nám zjavuje Boží charakter, ale Duch Svätý nám ho dáva, ak po ňom túžime. Bez lásky k Božiemu Slovu nie je možné počať z Ducha Svätého.
Sv. Augustín nazýva Božie Slovo: „Sacramentum audibile“ – sviatosťou počutia. Posväcujeme sa počúvaním Slova, ak sa s ním zjednocujeme vo vôli – v chcení, v myslení i v konaní. A náš otec sv. František tvrdí, že „skrze Božie Slovo hlboko do nás preniká vznešenosť nášho Stvoriteľa“. Nemôže počať z Ducha, kto nemiluje Slovo. Božie Slovo máme prijať s istou vierou, nie ako slovo ľudské, ale ako Božie. Božie Slovo však nemá zostať len v hlave, lebo jeho pravé miesto je srdce človeka. „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2,19) Najprv vierou prijala Božie Slovo, uverila v nesmiernu Božiu Dobrotu a Moc, lebo „Bohu nič nie je nemožné.“ (Lk 1,37) Božie Slovo je živé a účinné. Len vo vzťahu k slobodným bytostiam naráža na tajomstvo slobody a viery.
Všimnime si odpoveď P. Márie: „Nech sa mi stane podľa tvojho slova“. (Lk 1,38) Jej odovzdanosť nesmeruje k niečomu nevyspytateľnému. Boh predsa zjavil svoju vôľu vo svojom Slove. Preto sa jej odovzdanosť týka Božieho Slova. Sv. Hieroným tvrdí, že kto nepozná Písmo, nepozná Krista. Panna Mária ho dobre poznala. Vedela k čomu hovorí svoje „fiat“ a vedela Komu ho hovorí. Nestojí v pozícii sebavedomého siláka, ktorý hovorí „ja to dokážem“. Ide tu predsa o Božie Slovo, ktoré človek nedokáže uskutočniť a ani žiť z vlastných síl. Na druhej strane však vieme, že Boh to od nás právom vyžaduje a že celý vesmír povstal Božím Slovom a že toto Božie Slovo je Živé a Účinné, je Nezrušiteľné a Všemohúce.
Po určitých skúsenostiach začíname chápať, že napriek svojmu najlepšiemu úsiliu, sme nevychovali z opice človeka. Zázrak vnútornej premeny človeka sa nedocieli drezúrou, ale milosťou. Jedine Boh je Dobrý a my sa stávame dobrými, keď je On v nás. Naša modlitba má byť, podľa vzoru Panny Márie, predovšetkým priestorom, v ktorom dovolíme Bohu konať v sebe, ochota ľahnúť si na operačný stôl Božieho Slova. A tá operácie môže aj bolieť. Sv. Augustín tvrdí, že hriešnemu človeku sa Božie Slovo bude javiť, ako nepriateľ jeho duše, kým nepochopí, že je príčinou jeho Spásy. V našej modlitbe nejde o presadzovanie našej vôle a ani o snahu presvedčiť Boha o dobrote nášho plánu, ale máme zosúladiť svoju vôľu s Božím Slovom. Preto je dôležité poznať Božie Slovo, aby sme pochopili, čo chce Boh od nás a na to je „dôstojné a správne“ odpovedať: „Nech sa mi stane podľa Tvojho Slova!“
Panna Mária je plná túžby po Bohu, Panagia – celá svätá. Svojou ustavičnou túžbou po Bohu a plnením jeho vôle, počala Krista duchovne, skôr než ho počala telesne. Kresťanský východ skutočnosť duchovného počatia Krista vyjadruje adventným pozdravom: „Kristus sa rodí, oslavujte ho!“ Tento pozdrav zaznieva už niekoľko týždňov pred Vianocami a to samo zdôrazňuje fakt duchovného počatia Krista ešte pred jeho narodením. Ani nám nikto nebráni, aby sme túžbou po Bohu, otvoriac sa Ježišovmu Slovu z Ducha Svätého počali Krista a stali sa tak jeho matkou. Sv. Augustín hovorí: „Stali ste sa dietkami Božími, buďte tiež matkami.“ Všetky sviatosti Cirkvi, všetko ohlasovanie Božieho Slova, slúži tomu, aby sa v nás objavil Kristus. Kristus v nás je zároveň Nádejou našej Slávy. Sv. Augustín tvrdí: „Matka ho nosila v lone, my ho nosíme v srdci. Panna otehotnela, keď sa v nej Kristus vtelil, naše srdce nech otehotnie vierou v Krista.“
Sv. Bonaventúra tvrdí: „Duša oddaná Bohu, môže z milosti Ducha Svätého a mocou Najvyššieho duchovne počať Požehnané Slovo a jednorodeného Syna Otcovho, porodiť ho, dať mu meno, hľadať ho a adorovať spolu s mudrcmi a nakoniec predstaviť Otcovi v chráme… Duša počína Ježiša, keď je nespokojná so životom, aký vedie, a pod vplyvom svätých vnuknutí a zapálená svätým žiarom sa konečne rázne odtrhne od svojich starých návykov a chýb, a je akoby duchovne oplodnená milosťou Ducha Svätého, dá si predsavzatie, že začne nový život. Vtedy došlo ku Kristovmu počatiu.
Keď bol požehnaný Boží Syn počatý, narodí sa v srdci, ale len vtedy, ak duša všetko rozumne uvážila… a vzývala Boha o pomoc a ihneď uskutoční … to, čo v nej už dávno zrelo, ale sa to stále odkladalo z obavy, že nie je k tomu súca. Ale jedno musíme zdôrazniť: Toto predsavzatie „začať nový život“ sa musí ihneď prejaviť niečím konkrétnym. Ak nie je predsavzatie uskutočnené, bol síce Ježiš počatý, ale nebol zrodený. Ide o duchovný potrat. Je to jeden z toľkých odkladov, ktorými je pretkaný náš život a ktoré sú hlavným dôvodom, prečo je tak málo svätých.“
Mária dokázala prijať Ježiša, lebo bola celá svätá. Pre hriešneho človeka to však nie je jednoduché. Často zíde z cesty odovzdanosti a hriešne sklony prevládnu. Človek má dve možnosti. Môže svoje hriešne a uzavreté srdce otvárať sám, to však ide veľmi ťažko. Ak sa cíti slabý, môže skúsiť druhú možnosť. Sv. Ambróz odporúča: „Ak chceš prijať Krista do seba, vyprosuj si najprv niečo z tej krásnej Máriinej duše.“ Jej krása spočíva v radikálnej odovzdanosti. Duch Svätý sa ponáhľa do duše, v ktorej objaví svoju Nevestu a napĺňa ju a dáva sa jej v tej miere v akej táto duša jeho Nevestu prijíma.