5. utorok, cyklus II. – (1 Kráľ 8,22-23.27-30)

Dnes si všimneme modlitbu Šalamúnovu a budeme sa snažiť zabudovať niečo z jeho modlitby do svojej osobnej modlitby, aby sme ju obohatili a prehĺbili. V dnešné čítanie nám ukazuje akúsi liturgiu. Ide tu o verejnú modlitbu. Šalamún si pred očami celého izraelského spoločenstva stal pred Pánov oltár, vystrel ruky k nebu a takto sa modlil. To, čo prešlo aj do našej liturgie sú vystreté ruky k nebu. Nimi vyjadrujeme snahu milovať Boha aj svojím telom. Otvárame svoju náruč, aby sme prijali do svojho objatia Toho, ktorého nemôžu pojať nebies nebesá, ale môže ho objať ľudské srdce, pretože On je Láska. Jedine Láskou sa môžeme zmocniť Boha. Keď sa ideme modliť za hocičo, skúmajme svoje srdce, či Boha milujeme. Ak je naše srdce voči nemu studené, tak sa naša modlitbe k nemu nedostane, jedine ak budeme prosiť o rozmnoženie Lásky k Nemu. Láska k Nemu a poslušnosť jeho príkazom je to isté. „Kto má moje prikázania a zachováva ich, ten ma miluje. A kto miluje mňa, toho bude milovať môj Otec; aj ja ho budem milovať a zjavím mu seba samého.” (Jn 14,21) Šalamúnove vystreté ruky môžu byť pre nás predobrazom najsilnejšej modlitby a to modlitby Ukrižovaného Božieho Syna.

„Pane, Bože Izraela, tebe niet podobného Boha ani hore na nebi ani dolu na zemi, lebo ty zachovávaš zmluvu a milosrdenstvo so svojimi služobníkmi, ktorí celým svojím srdcom kráčajú pred tebou.“ Týmito slovami vyjadruje Šalamún jedinečnosť Boha Izraela. Nič a nikto nemôže vystihnúť Boha, pretože On nepatrí do žiadnej kategórie. Nepodobá sa ničomu z toho, čo poznáme. On na rozdiel od nás je Nestvorenou skutočnosťou. On je Nadskutočno. Nedá sa uzavrieť do nášho materiálneho, priestorového a časového myslenia. A napriek jeho nekonečnej prevýšenosti, napriek tomu, že nás nesmierne prevyšuje je Bohom zmluvy. Zaviazal sa ľuďom zmluvou. To je jedinečný úkaz náboženstva Izraela, ktorý prešiel i do kresťanskej Eucharistie, ktorá je zmluvou novou a večnou. Boh sa milosrdne skláňa k tým, ktorí celým svojím srdcom kráčajú pred ním a ktorí sa rozhodli brať ohľad na Všadeprítomného Boha. Nie je Nevyspytateľný ale je Láska, Zákon Lásky. Láska k Nemu sa vyjadruje poslušnosťou jeho prikázaniam.

„Možno si vôbec pomyslieť, že Boh bude bývať na zemi? Veď ak ťa nebesia a nebesia nebies pojať nemôžu, o koľko menej potom tento dom, ktorý som postavil!“ Šalamún žasol nad tým, že Boh prisľúbil svoju prítomnosť v chráme, ktorý postavili ľudské ruky. Absolútny Boh sa ponížil a obmedzil a urobil chrám miestom svojho prebývania, pri čom ale neprestal byť Všadeprítomný a Všetko presahujúci. O čo viac môžeme žasnúť my, keď poznáme Slovo, ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami. Boh Izraela sa stal človekom.

„Ale zhliadni na modlitbu svojho služobníka a na jeho prosby, Pane, Bože môj; počuj volanie a modlitbu, ktorú ti dnes tvoj služobník prednáša, aby boli tvoje oči v noci i vo dne otvorené nad týmto domom, nad miestom, o ktorom si povedal: „Tam bude moje meno!”, aby si vypočul modlitbu, keď sa bude tvoj služobník modliť na tomto mieste: aby si vypočul prosbu svojho služobníka a svojho ľudu Izraela, kedykoľvek sa bude modliť na tomto mieste. Ty vypočuješ vo svojom príbytku v nebi, a keď vypočuješ, budeš milostivý.“ Šalamúnov chrám bol dohodnutým miestom stretnutia človeka s Bohom. Tento istý princíp sa uplatňuje v dare Vtelenia Božieho Syna. Každý kto k nemu prichádza a s vierou sa ho dotýka, sa dotýka Boha. Ten istý princíp prešiel do Sviatostí Cirkvi.

Sviatosti sú dohodnuté miesta stretnutia s Bohom. V každej sviatosti Boh prichádza v ústrety do inej situácie človeka. On sám sa zaviazal, že bude pôsobiť a žehnať, keď ho budeme vzývať. Božia spása, uskutočnená raz navždy skrze Ježiša Krista sa v Duchu Svätom sprítomňuje v posvätných úkonoch liturgie Cirkvi, osobitne v siedmich sviatostiach. Skrze sviatosti Kristus sprostredkúva údom svojho Tela svojho Svätého Ducha. Sviatosti Cirkvi predlžujú v čase činy, ktoré Kristus vykonal počas svojho pozemského života. Sviatosti sú akoby tie sily, ktoré vychádzajú z Kristovho tela, aby nás liečili z rán hriechu a aby nám dali nový Kristov život.

Sviatosti sú viditeľné znaky, skrze ktoré je do duše človeka privádzaná neviditeľná Božia milosť. Sviatosti sú viditeľným znamením neviditeľného uzdravenia. Sviatosť je prostriedok milosti. Sláviť sviatosti znamená stretnutie sa veľmi ľudským spôsobom s naším Bohom a jeho láskou. Mali by byť prežívané ako osobné stretnutie sa s Kristom, aby z nich mohlo vychádzať uzdravenie, ktoré tak veľmi potrebujeme. Potrebujeme im preto rozumieť a učiť sa ich prežívať, aby sme mohli do života prijímať moc, posilnenie, úľavu a všetko, čo nám Kristus chce poskytnúť touto cestou. Prostredníctvom nich získavame posväcujúcu a pomáhajúcu milosť. Prvá nás vovádza do účasti na božskom živote, druhá nám pomáha na ceste k Bohu. Boh nimi posiľňuje našu oslabenú prirodzenosť, aby sme cez ťažkosti života smerovali k dokonalosti večnosti.