5. nedeľa cez rok „A“ – (Iz 58,7-10; Mt 5,13-16)

V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako Ježiš prehlasuje o tých, ktorí ho prijali: „Vy ste svetlo sveta!“ Nehovorí: „Bolo by to dobré, keby ste boli..“, ani: „bude dobré, ak raz budete..“, ale kategorický vyhlasuje: „Vy ste svetlo sveta!“ Možno si to neuvedomujeme, ale Pán Ježiš nám dáva ten istý titul, ktorým sa predstavuje On sám: „Ja som Svetlo sveta, kto ma nasleduje nebude blúdiť v tmách, ale bude mať Svetlo života.“ (Jn 8,12)

Otcovia hovorievali, že Krista nemáme napodobňovať, ale Krista máme žiť. Napodobňovať máme Pannu Máriu, lebo ona ukazuje, ako môžeme Krista prijať. Ak ho prijímame a potom aj žijeme, to znamená, ak uskutočňujeme to dobro, ktoré sme v Kristovi prijali, vtedy sme svetlom sveta, nemôžeme sa ukryť. Sme ako mesto postavené na návrší. Ľudia si nás všímajú a snáď si ani neuvedomujeme, koľko ľudí denne žije z našej viery, nádeje i lásky. To všetko sa deje pre to, lebo sme do seba prijali Svetlo sveta – Ježiša Krista.

Akýmsi spoločným menovateľom čítania z proroka Izaiáša a Ježišovej reči v dnešnom evanjeliu sú dobré skutky. Často sa práve tí, ktorí sa snažia o duchovný život, dopúšťajú jednej veľkej chyby, že chcú nájsť Boha čiste prostredníctvom meditácie. A keď sa im to nedarí, snažia sa o hlbšiu meditáciu. A ak ani napriek tomu Boha neobjavia, začnú podliehať sklamaniu z duchovného života. Duchovný človek môže mať pomýlenú tendenciu, odísť z tohto sveta, dišpenzovať sa od všetkých starostí. Cirkev uznáva, že aj do samoty môže človek vstúpiť, až keď už žil určitú dobu v spoločenstve a po určitej dobe činného života. Do samoty sa nikdy nemá odchádzať zo vzdoru voči ľuďom, ale z lásky k Bohu i k ľuďom.

Sv. Benedikt a po ňom ďalší duchovní učitelia hovoria, že o podstatu duchovného života sa jedná nie v niekoľkých chvíľach tichej meditácie, ale duchovný život sa formuje priamo vo všednom a pracovnom prostredí. Efektívna práca je testom pravosti duchovného života. Istý americký psychiater zrovnával skúsenosti z duchovného života sv. Terézie z Avilly so skúsenosťami jednej svojej pacientky trpiacej schizofréniou. Čo sa týka rôznych vízii a videní boli si obidve veľmi podobné, avšak podstatný rozdiel bol v tom, že jeho pacientka sa uzatvárala stále viac a viac do svojho vnútorného sveta, naproti tomu sv. Terézia uvádzala svoje vnútorné skúsenosti do svojho každodenného života. Bola spoločenská a podávala ohromné pracovné výkony. A práve zvládanie všedného dňa je najistejším kritériom rozlišujúcim medzi mystikom a neurotikom.

Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca na nebesiach.“ Tento výrok Pána Ježiša nás znovu privádza k prvotnému určeniu človeka: „Človek bol stvorený preto, aby bol Božím obrazom.“ Či si to uvedomujeme alebo nie, iní od nás aspoň podvedome očakávajú, že im zjavíme Božiu dobrotu. Možno nie natoľko peknými rečami, ako zmeneným bytím a konaním dobra. Všetci podvedome očakávame od druhých dobro, ináč by sme neprežívali sklamanie po zlom zážitku.

Veľmi pekne toto naše podvedomé očakávanie vyjadruje myšlienka od jedného filozofa (Bleinstein): „Kto miluje, hľadá nakoniec Boha, teda niekoho, kto by ho tak naplnil, že by už nad neho nebolo nič: hľadá večnosť, nekonečnosť. Ktorý človek sa však môže zaručiť niečím takým? Prvá čnosť lásky sa nazýva milosrdenstvo. Tá druhému odpúšťa, že nemôže byť mojím Bohom.“ Dá sa povedať, že každý pokus o lásku medzi prirodzenými ľuďmi, teda ľuďmi, ktorí do svojho života neprijali Krista, alebo sa mu úplne neodovzdali, nutne končí fiaskom.

Avšak konanie dobra má spätne účinky aj na nás samých. Tak nám to zasa potvrdzuje prorok Izaiáš: „Lám hladnému svoj chlieb, bedárov bez prístrešia zaveď do svojho domu. Ak uvidíš nahého, zaodej ho a pred svojím blížnym sa neskrývaj. Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí. Pred tebou pôjde tvoja spravodlivosť a Pánova sláva za tebou.“ Znovu sa hovorí o svetle. Prorok hovorí o skutkoch milosrdenstva. Treba zdôrazniť, že milosrdenstvo nespočíva v tom, aby som dával peniaze tomu, o kom s istotou viem, že ich za rohom prepije v najbližšej krčme. Takisto nie je milosrdenstvo podporovať človeka, ktorý „môže“ a nechce pracovať. Sv. Augustín hovorí: „Môžeme byť krutí, keď odpúšťame, a milosrdní, keď trestáme“. Aby sme sa správne pochopili, zmilovať sa treba vždy, ale nie vždy peňažným darom.

Ale sú aj medzi nami skutoční chudobní. Predovšetkým mám na mysli viacdetné rodiny, alebo starých ľudí, ktorí žijú z ruky do úst, mladí, ktorí stratili nie vlastnou vinou zamestnanie a žijú len zo štátnej podpory. Toto sú skupiny, kde by sme, ak na to máme, mali prednostne pomôcť. Božie Slovo hovorí: „Pred svojím blížnym sa neskrývaj!“ A Boží prísľub, ktorý sa dotýka tejto požadovanej zmeny nášho chovania je: „Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo!“ Staneš sa tým, čím máš podľa vôle Božej byť. Staneš sa svetlom sveta. Staneš sa žiariacim mestom postaveným na návrší.

Boží prísľub sa dotýka ešte inej oblasti: nášho zdravia a to psychického ale i fyzického: „Vtedy ako zora vyrazí tvoje svetlo a rana sa ti rýchlo zahojí!“ Skutky milosrdenstva vedú k psychickému uzdraveniu, lebo depresie, ktoré často prežívame, sú prejavom tmy v našom srdci. Skutky milosrdenstva vedú až k fyzickému uzdraveniu. Božie slovo hovorí, že na rany pyšného, nieto lieku. A s počudovaním sa pýta: „Ako chceš dosiahnuť milosrdenstvo od Boha, keď ty sám sa nechceš zľutovať nad svojím blížnym?“

A to je ďalšia oblasť. Boží prísľub sa dotýka aj našich modlitieb: „Vtedy budeš volať a Pán ti odpovie, budeš kričať a on ti povie: Tu som!“ Almužnou si môžeš otvoriť dvere k Božiemu trónu. Človek sa s realitou Živého Boha stretá práve v konkrétnych dobrých skutkoch. Rastie v ňom niečo, čo nazývame skúsenostná viera. Po prvotnej fáze duchovného života, ktorá spočívala v tom, že nás Boh sýtil mannou útechy, nastupuje druhá a dokonalejšia, kde nám Boh ponúka prežiť radosť z dávania. Pán Ježiš hovorí, že je „blaženejšie dávať ako prijímať“ a je to skutočne tak. Na každú našu múdru almužnu odpovedá Boh radosťou v našom svedomí. Svedomie nám Boh nedal prednostne na to, aby nám nepríjemne vyčítalo, keď hrešíme, ale kvôli tomu, aby sme sa vo svojom svedomí stretli s Tým, ktorý je Radosťou Dávania.

Máme prestať s „bezbožnými rečami.“ „Bezbožné reči“ nemusia byť nutne škaredé slová, ale môže to byť reč, ktorá nevyviera zo skutočnej lásky, pretože Boh je Láska. Ak moje slovo nie je živené a napájané Láskou, je to bezbožná reč, aj keby navonok bola akokoľvek zbožná. Ak sa v týchto oblastiach zmeníš: „vtedy a len vtedy“: „zažiari vo tmách tvoje svetlo a tvoja temnota bude ako poludňajší jas.“

Sv. František nám vo svojom testamente zanechal svoju skúsenosť: „Pán dal mne, bratovi Františkovi, aby som takto začal konať pokánie: kým som bol v hriechoch, zdalo sa mi príliš trpké vidieť malomocných. A sám Pán má zaviedol medzi nich a preukázal som im milosrdenstvo. A keď som od nich odchádzal, to, čo sa mi zdalo trpké, premenilo sa mi na sladkosť duše i tela; a potom som už dlho neváhal a opustil som svet.“