Dnešné evanjelium nám názorne ukazuje tajomstvo stretnutia človeka s Bohom skrze Ježiša – Bohočloveka. Najprv vidíme Jaira, ktorý volá Ježiša ku svojej ťažko chorej dcérke. A tu nám ukazuje, čo to je modlitba. My sa často modlíme naučené frázy, ale Boh chce počuť naše srdce. Ak sa chceme naučiť opravdivej modlitbe bez roztržitosti, musíme urobiť modlitbu zo všetkých svojich starostí. V modlitbe hovoriť s Behom o svojich trápeniach. Nebáť sa modliť zo srdca. Jairus svojimi slovami predkladá Ježišovi svoj problém. A Ježíš ide s ním do jeho domu a keď sa už zdá, že je všetko zbytočné, hovorí mu: „Neboj sa, len ver!“ Láska môže robiť divy tam, kde nachádza vieru. Viera je otvorenie sa, ale láska je spojenie. Láska dáva život a uzdravenie.
Akoby v pozadí tohto príbehu sa odohráva iné stretnutie. Evanjelium hovorí, že za Ježišom šiel veľký zástup a tlačil sa na neho. Zástup sa síce na neho tlačil ale nedotýkal sa Kristovho božstva, lebo toho sa možno dotknúť len osobnou vierou. Skutočne sa ho dotkla iba jedna osoba, žena, ktorá trpela na krvotok. Žena prišla zozadu v zástupe a dotkla sa jeho rúcha. Povedala si totiž: „Ak sa čo len jeho rúcha dotknem istotne ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby uzdravená.“
Niekedy sa naše sväté prijímanie podobá skôr tomuto neosobnému tlaku zástupu na Krista, ako na životodárny dotyk viery. Skôr ako prijmeme sviatosť Kristovho Tela, máme vzývať Ducha Svätého, aby v nás vzbudil vieru, aby osvietil oči našej duše a boli sme schopní rozpoznať Krista vo viditeľných znakoch chleba a vína, aby sme skrze jeho človečenstvo dokázali vidieť jeho Božstvo. V každom svätom prijímaní sa dotýkame Boha skrze Kristovo telo.
„Ježiš hneď zbadal, že z neho vyšla sila, obrátil sa k zástupu a povedal: „Kto sa to dotkol môjho rúcha?“ Žena vediac, čo sa s ňou stalo, s bázňou a chvením prišla, padla mu k nohám a povedala celú pravdu.“ Táto udalosť nám zjavuje, čo môže spôsobiť kontakt s Kristovým telom. Tento kontakt lieči a uzdravuje a dokonca vracia život mŕtvemu. Taká je sila Kristovho tela. Pán Ježiš práve kvôli tomu ustanovil Eucharistiu, aby zmaril našu smrť. „Kto je moje telo a pije moju krv, má život večný. Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom.“ (Jn 6,54.56) Ponúka nám svoje telo prežiarené Duchom Života. Kresťanský starovek bol presvedčený o tom, že jedno sväté prijímanie má moc urobiť človeka svätým. A sv. Ján Zlatoústy hovorí: „Ako levy sršiace oheň, tak odchádzame od tohoto stola, ktorý nás učinil hroznými pre diabla.“ Istý súčasný kňaz prehlásil, že v Eucharistii je maximum energie v minimálnom rozmere, viac ako v atómovej bombe. Zamyslime sa na pozadí toho, čo sme počuli, prečo naše sväté prijímanie v nás tak mohutne nepôsobí? Kde robíme chybu? Či sa dávame úplne tomu, ktorý sa nám celý dáva?
O sv. Františkovi čítame: „Z celého srdca a so zanietením uctieval sviatosť Pánovho Tela. Veľmi obdivoval ponižujúcu sa blahosklonnosť a milostivú lásku. Túžil denne byť prítomný na svätej omši. Často prijímal Pánovo telo s takou oddanosťou a zbožnosťou, že i druhých strhával k oddanosti. Tento presvätý dej sledoval s veľkou úctou a celý sa prinášal ako obeť. A keď obetovaného Baránka prijímal, obetoval mu svojho ducha s tým istým ohňom, ktorý na oltári jeho srdce vždy plápolal. Z tohto dôvodu mal zvláštnu lásku k Francúzsku, lebo bolo ctiteľom Pánovho tela a z úcty k Najsvätejšej Sviatosti si tam prial zomrieť. Ráz chcel do sveta vyslať bratov s drahocennými nádobami, aby Eucharistiu uložili dôstojne všade tam, kde by videli, že cena nášho vykúpenia sa nedôstojne uchováva. Tiež si želal, aby sa kňazským rukám, ktorým je daná taká veľká moc, totiž vysluhovať tuto sviatosť, preukazovala veľká úcta. Často hovorieval: „Keby som náhodou stretol z neba prichádzajúceho svätca a súčasne aj chudobného, prostého kňaza, najprv by som vzdal česť kňazovi a pobozkal mu ruku, a potom by som sa svätcovi ospravedlnil: Maj strpenie, lebo ruky tohto kňaza sa dotýkajú Slova života a tým majú moc nad niečím, čo všetko ľudské presahuje.“