32. nedeľa cez rok „B“ – (Kr 17,10-16; Hebr 9,24-28)

Dnes by som vám ponúkol dve zamyslenia, každé z iného čítania. Zamyslenie prvé: „Najedol sa on, ona a jej syn; a od toho dňa múka z hrnca neubudla a v krčahu nechýbal olej podľa slova, ktoré Pán povedal prostredníctvom Eliáša.“ Možno, keby nás počúval nejaký ateista, povedal by: „Spamätajte sa, veď vy veríte rozprávkam!“ Vyzeralo by to ako rozprávka, keby to neobsahovalo tú poslednú časť vety: „…podľa slova, ktoré Pán povedal prostredníctvom Eliáša“. A to je veľký rozdiel. Tam, kde sa verí v Boha Otca a v jeho Všemohúce Slovo, kde si uvedomujeme, že základ sveta tvorí živý a cítiaci Duch a nie mŕtva matéria, sú možné aj rozprávky. Bohu nie je nič nemožné. Problémy máme iba my ľudia. Boh nepozná problém, snáď okrem malej viery nás ľudí. Viera je schopnosť prijať a zobrať vážne Božie Slovo. Boh to prisľúbil, Eliáš tomu uveril a stalo sa to.

Aby ste sa presvedčili, že naozaj nejde o žiadnu rozprávku, prečítam vám príbeh z knihy „Útočište“ od Corrie Teen Boom. Opisuje jej reálne zážitky z koncentráku, kam sa dostala za to, že pomáhal pri záchrane Židov počas II. svetovej vojny. Toto svedectvo vám prečítam doslova: „Stala sa ešte ďalšia zvláštna vec. Z fľaštičky, ktorá obsahovala D vitamín, stále vytekali kvapky. Zdalo sa to úplne nemožné, tak mnoho dávok za deň. Teraz liek okrem Betsie užívalo ešte asi dvanásť žien z nášho poschodia.

Môj inštinkt mi zakaždým vravel, aby som s tým šetrila. Betsie tak veľmi slabla! Ale ostatné ženy boli tiež choré. Bolo ťažké povedať nie, očiam, ktoré horeli od horúčky a rukám, ktoré sa triasli zimou. Pokúšala som sa dávať klapky len tým najslabším, ale aj tých bolo čoskoro pätnásť, dvadsať, dvadsaťpäť… Ale zakaždým, keď som naklonila fľaštičku, na konci skleneného kvapátka sa objavila kvapka. „To už nemôže byť!“ Pridŕžala som ju oproti svetlu, pokúšajúc odhadnúť, koľko zostalo, ale tmavohnedé sklo bolo príliš hrubé na to, aby sa dalo cezeň vidieť. „V Biblii bola žena“, povedala Betsie, „ktorej krčah oleja sa nikdy nevyprázdnil.“ Pohľadala vo svojej biblii príbeh o chudobnej vdove zo Sarepty, ktorá do svojho domu prijala proroka Eliáša.

„Múka z hrnce sa nemíňala, ani olej z krčahu nechýbal, podľa slova Hospodinovho, ktoré povedal prostredníctvom Eliáša.“ Nuž ale biblia je plná príbehov o zázračných veciach, ktoré sa udiali. Jedna vec bolo veriť, že takéto veci boli možné kedysi dávno, iná vec bolo uveriť, že aj v našom prípade sa stal zázrak, teraz v týchto dňoch. A predsa sa tak stalo – dnes, ďalší deň a ďalší, až napokon užasnutá skupinka pozorovateliek stála okolo, sledujúc, ako kvapky padajú na denné podiely chleba. Mnoho nocí som ležala, bdejúc v spŕške slamy padajúcej z horných slamníkov, pokúšajúc sa pochopiť zázrak dobroty, vyliatej na nás. „Možno“, šepkala som Betsie, „že iba molekula alebo dve sa dostanú cez dierku – a potom na vzduchu narastú!“ Počula som jej jemný smiech: „Nepokúšaj sa tak usilovne vysvetliť to, Corrie. Prijmi to proste ako prekvapenie od Otca, ktorý ťa miluje.“ Tento zázrak Božej dobroty trval až dotiaľ, dokiaľ sa mi nepodarilo potajme zohnať ďalšie lieky.“

Teraz by som vám ponúkol druhé zamyslenie: „A ako je ustanovené, že ľudia musia ráz zomrieť a potom bude súd, tak aj Kristus; raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý ráz sa zjaví – už nie pre hriechy, ale aby spasil tých, čo ho očakávajú.“ Uvedomme si to. Je Bohom ustanovené, že ľudia musia zomrieť a potom bude súd. Tak ako je istá naša smrť, tak je istý aj súd po nej. Každý z nás má dôkaz tohoto Božieho súdu v sebe samom. Je to hlas jeho svedomia. Svedomie by nemalo zmysel, keby tu nebol sudca a súd.

Mnoho ľudí žije na tomto svete ako keby tu bola naša vlasť. Plačú, keď ich Boh pozýva k sebe. A pri tom Božie Slovo jasne hovorí, že „žijeme vo vyhnanstve, ďaleko od Pána“ a že sme všetci odsúdení na smrť. Keď sa ma niekto pýta, ako sa mám, tak mu s humorom odpoviem: „Na to, že sa nachádzam vo vyhnanstve“ -a nemyslím tým to, že sa momentálne nachádzam na Morave – „a na to, že som odsúdený na smrť, až moc dobre“.

Mnoho ľudí a kresťanov z toho nevynímam, vôbec neberie na vedomie, to, čo hovorí Písmo. Napr. „Svet (ľudský svet) leží v moci zlého.“ Ježiš hovorí apoštolom: „Vo svete budete mať mnoho súžení, ale dúfajte, Ja som premohol svet!“ Svet je čosi, čo treba v sebe premôcť a z čoho sa treba oslobodiť.

Počuli sme, že „Kristus sa ráz obetoval, aby sňal hriechy mnohých“. Božia Láska je tak úžasná, že ak sa človek k Bohu obracia, Ježiš Pravý Boh a Pravý človek, berie jeho hriechy na seba. V každej spovedi prežívame túto úžásnosť Božej Lásky. Boh skrze Kristovo človečenstvo berie moje hriechy a za mňa trpí. Spovednice často bývajú a aj by mali byť, zvnútra červené, aby sme si uvedomili, aká je cena našej slobody. Apoštol zdôrazňuje: „Draho ste boli kúpený. Kristovou krvou.“ Chcem však upozorniť, že Boh nám odpúšťa len tie hriechy, ktoré skutočne ľutujeme. Ľútosť nespočíva v tom, že si poplačem kvôli svojím hriechom, ani v tom, že odrecitujem predpísanú modlitbu. Skutočná Ľútosť je v tom, že prijmem Boží pohľad na svoje hriechy a hriechy zanechám. Nedostáva Božie odpustenie ten, kto je už dopredu odhodlaný v hriechu pokračovať. Preto napríklad nemôže pristupovať k svätému prijímaniu ten, kto žije v neposvätenom manželstve, dokiaľ sa nerozhodne buď hriešny vzťah zanechať, alebo svoje manželstvo povýšiť, skrze prijatie Krista, na sviatostné. Nepatríme sami sebe a ani druhý človek nám nemôže patriť bez Božieho súhlasu.

V tom druhom čítaní sme počuli, že sa Ježiš „druhý ráz sa zjaví – už nie pre hriechy, ale aby spasil tých, čo ho očakávajú“. Ako je to s tým naším očakávaním Krista. Pekne to vyjadril sv. Karol Boromejský: „Kresťan má byť vždy pripravený na dve veci: na smrť a na sväté prijímanie. V obidvoch týchto skutočnostiach ide o náš postoj ku Kristovi. Ak žijem v stálej pripravenosti na sväté prijímanie, tak ma Ježišov príchod v okamžiku smrti nezaskočí. Toto sa týka tých, ktorí sú „ochotní“ prijať Pána Ježiša raz do roka, na Vianoce, po prípade na Veľkú noc. Boh chce od nás Lásku a nie láskavosť. A Láska to je trvalá odovzdanosť a stále očakávanie.

Olivier Clement vo svojej duchovnej autobiografii píše, že keď bol v roku 1974 v Rumunsku, zistil, že si tam veľa pravoslávnych vidiečanov vopred pripravuje svoju rakvu a žije v jej dôvernej blízkosti. Na týchto prípravách, ktoré robia za plného zdravia, nie je nič pochmúrne ani prepiate. Očakávajú smrť ako svadbu. Kristus ženích, slnko a mesiac družičky, hviezdy zapálené sviečky.. Takto sa správajú skutoční kresťania. Podobne sa správal aj sv. František. Je o ňom napísané: „Tých niekoľko dní, ktoré mu ešte chýbali k návratu domov, využil na to, aby Boha chválil a svojich milovaných bratov vyzýval, aby chválili Krista s ním. On sám, nakoľko mohol, spieval tento žalm: „Velikým hlasom k Pánovi volám, o milosť nahlas Pána prosím …“ Tiež všetky ostatné tvory vyzýval ku chvále Boha a slovami piesne, ktorú predtým zložil, ich vyzýval, aby Boha milovali. Dokonca aj smrť, pre všetkých hroznú a nenávidenú, vyzýval ku chvále. Šiel jej radostne v ústrety a pozýval ju ako hosťa. Lekárovi povedal: „Len odvahu, brat lekár, povedz mi, ako blízko je už smrť, veď je len bránou k životu.“ Bratom povedal: „Až uvidíte, že umieram, položte ma nahého na zem a tak dlho ponechajte po smrti, ako sa prejde míľa.“ A prišla jeho hodina, a pretože sa na ňom všetky Kristove tajomstvá naplnili, vzniesol sa blažene k Bohu.“

V obidvoch čítaniach ide o to, aby sme svoj život žili zodpovedne a aby sme ho žili vo viere. Prvé zamyslenie nám ukázalo, že viera je schopnosť v praktickom živote sa oprieť o Božie Slovo. Druhé zamyslenie nás vedie k prijatiu zodpovedného postoja. Naša smrť i náš súd je istý. Nehovorme si: „Možno nezomriem, možno nebudem súdený.“ Ako vyzerá Boží súd môžete názorne vidieť na internete v jednom svedectve pani (Gloria Polo), ktorá prežila klinickú smrť a myslela si, že je dobrá katolíčka: www.kruciata.sk/citaj/stalasom.pdf