Sv. Pavol začína čítanie z listu Rimanom, ktorú sme dnes čítali, zaujímavým prehlásením: „Bratia, nik z nás nežije pre seba a nik pre seba neumiera; lebo či žijeme, žijeme Pánovi, či umierame, umierame Pánovi. Či teda žijeme alebo umierame, patríme Pánovi.“ Mnohí ľudia považujú za svoj ideál „žiť pre seba“, ale sv. Pavol nám ukazuje, že je to pomýlený postoj. Nemáme žiť pre seba, ale pre Boha, ktorý nás stvoril. Snažiť sa o to, aby skrze nás a naše dobré skutky, ľudia chválili Boha, ktorý nás stvoril. Sv. Ignác z Loyoly si často pripomínal: „Všetko na väčšiu česť a slávu Božiu!“
Hriech je aj v tom, že sa búrime voči spravodlivému nároku Boha. Žiť pre seba sa dá, aj keď je to hriech, ale umierať pre seba samého je príšerný omyl. Lebo práve naša smrť znamená koniec nášho sebectva, prechod k tomu, komu sme celý život patrili. Ak sme sa Bohu neodovzdali, zostaneme aj po smrti väzňami svojho rozpadávajúceho sa bytia.
V knihe Múdrosti čítame: „Tvoj neporušiteľný duch je vo všetkom, a preto pomaly karháš tých, čo pochybia, a tých, čo zhrešia, napomínaš a naprávaš, aby zanechali zlo a verili v teba, Pane.“ Veď Neporušiteľný Boží Duch je základom všetkého, čo je. Máme priamo vo svojej bytosti pečiatku, komu patríme. „Sme jeho ľud a ovce z jeho stáda.“ Toto Božie karhanie a napomínanie sa uskutočňuje skrze naše svedomie, ktoré ale vôbec nie je naše, nie je z nás. Je to Božie Veľvyslanectvo v našej duši. V našom svedomí Boh prednáša svoje námietky i uznania. Je to miesto, kde sa najviac prejavuje Neporušiteľný Boží Duch. Uznajme to a verme v Boha a Pána nad sebou. Pokloňme sa Slovu Božiemu, skrze ktoré a pre ktoré bolo všetko stvorené.
Robme pokánie. Kajúcnosť je zrieknutím sebavlastnenia, je to darovanie sa Kristovi. To, že existujeme sami pre seba, bez reálneho vzťahu k Bohu ako k Bohu, vôbec nie je v poriadku. Žitá kajúcnosť to je boj s naším sebectvom, snaha žiť Božie Slovo. Dať prednosť Božiemu Slovu pred pokušením žiť len pre seba a podlá seba. Žitá kajúcnosť je snaha o čistotu srdca a čisté srdce nás vedie k poznaniu Boha. Kajúcnosť je úsilie o obnovu dýchania našej duše, ako tomu bolo na počiatku v raji, keď Boh i človek dýchali v súlade. Nebáť sa konať proti múdrosti tohto sveta a uskutočňovať Božie Slovo. Svetu sa Božie veci zdajú bláznivé a predsa sú pre zachovanie života na našej zemi potrebné. Je potrebné hasiť zlosť – dobrotou, lakomstvo – štedrosťou, nepokoj – vnášaním pokoja a bezbožnosť – zbožnosťou. Je potrebné plniť nie svoju vôľu, ale Božiu.
Božie Kráľovstvo sa k nám približuje v každej svätej omši. Sme vyzvaní odložiť svoj hriech a voliť Boha, prijať Ježiša v Slove i vo sviatosti. „Tým, ktorí ho prijali, dal moc, stať sa Božími deťmi!“Už v tomto svete sa prežíva Božie Kráľovstvo všade tam, kde svoju vôľu podriaďujeme vôli Božej, všade tam, kde uznávame Ježiša za svojho kráľa a prijímame požehnanie jeho vlády. Kráľ už prišiel, treba ho len za kráľa uznať a podriadiť mu svoj život.
Spása človeka spočíva v tom, že znovu prijme Ježiša do seba, znovu sa v poslušnosti podrobí Božiemu zákonu. Toto je skúsenosť všetkých tých, ktorí vo svete uskutočňujú vôľu Božiu. Keď kráčame cestou Božích prikázaní, rastie v nás vnútorný pokoj, rastie náš zážitok vnútorného šťastia, dokonca rastie naša odolnosť voči hriechu, rastie účinnosť našich modlitieb, rastie láska k Bohu a jeho Slovu. Toto všetko spôsobuje Ježiš, ktorého sme prijali ako svojho Pána a Spasiteľa. Je to presne tak ako sa hovorí v podobenstve: „semeno klíči a rastie“ a človek ani nevie ako.
Je vhodné, aby sme svoje sväté prijímanie doplnili svojou odovzdanosťou. Sv. Ignác z Loyoly, ktorého som už spomínal, sa takto modlieval: „Pane, prijmi všetku moju slobodu. Ujmi sa mojej pamäti, rozumu a celej mojej vôle. Všetko, čo mám, alebo vlastním, dostal som od teba. Všetko toto ti vraciam a zverujem úplne tvojmu riadeniu. Daj mi iba svoju lásku a milosť a budem dosť bohatý, ani si už nič iné nežiadam.“