Aj keď sa nám môže zdať postoj Ježiša k jeho matke v dnešnom evanjeliu odmietavý, nie je to tak. Lebo to, čo hovorí, predovšetkým platí práve o nej, ktorá mu dala život. Aj o P. Márii platí, že hoci Krista rodí ako samostatnú bytosť, nikdy ho neprestáva vlastniť ako svoj Život. Môže povedať ešte oprávnenejšie ako apoštol Pavol: „Nežijem už ja, ale žije vo mne Kristus!“ Mária ho nielen porodila, ale ho stále žije a to až natoľko, že všetko, čo sa s ním deje, ako s jej synom, sa veľmi bytostne dotýka jej samotnej, nielen ako jeho biologickej matky, ale ešte viac ako matky jeho mystického tela.
Božské materstvo Panny Márie sa realizuje v dvoch rovinách, telesnej a duchovnej. Mária je nielen Božou Matkou, pretože nosila telesne Boha vo svojom lone, ale aj preto, že ho najskôr počala vierou vo svojom srdci. Cirkevný učiteľ Origenes hovorí: „Čo mi prospeje, že sa Kristus raz narodil v Betleheme, pokiaľ sa nenarodí vierou v mojej duši.“
Ježiš neznižuje svoju matku, ale len zjavuje základ jej materstva. A tým nás oslobodzuje od možnosti závisti, lebo to, čo ona dosiahla, môžeme dosiahnuť aj my. Človek môže mať v sebe Boha, dokonca môže Boha zrodiť pre svet, keď plní Božiu vôľu. Ľudia od nás čakajú, že skrze naše ruky, našim srdcom, našimi dobrými skutkami bude milovať sám Boh. A ono to v zásade je možné, keď sa snažíme hľadať Božiu vôľu a nie svoju. Naša vôľa nás zvádza k egoizmu. Zapri samého seba a nasleduj Ukrižovaného, ktorý sa úplne vydal z lásky k nám. Ježiš bol poslušný až na smrť. O nás často platí, že sme neposlušní až na smrť, teda aj za cenu vlastného zničenia, presný opak Ježiša.
Sv. František k tomu dodáva: „Sme Kristovými matkami, keď ho nosíme v srdci a vo svojom tele božskou láskou a čistým a úprimným svedomím. Rodíme ho svätými skutkami, ktoré majú žiariť druhým ako príklad. Aké je sväté a ako milé, ľúbezne, pokorné, pokojné a sladké, roztomilé a nadovšetko žiaduce, mať takého brata a takého syna, nášho Pána Ježiša Krista!“ Sv. František tvrdí, že vtedy počíname Krista, keď ho milujeme úprimným srdcom a so správnym svedomím a rodíme ho, keď konáme sväté skutky, ktoré ho zjavujú svetu.
Po prvotnej fáze duchovného života, ktorá spočívala, že Boh nás sýtil mannou útechy, nastupuje druhá, kde nám Boh ponúka prežiť radosť z dávania. Na jednom mieste Pán Ježiš hovorí, že je blaženejšie dávať ako prijímať a je to skutočne tak. Na každú našu múdru almužnu odpovedá Boh radosťou v našom svedomí. Svedomie nám Boh nedal prednostne a pôvodne na to, aby nám nepríjemne vyčítalo, ale preto, aby sme sa s ním, ktorý je Radosťou dávania, vo svojom svedomí stretli.
Sv. Benedikt a po ňom ďalší duchovní učitelia hovoria, že o podstatu duchovného života nejde v niekoľkých chvíľach tichej meditácie, ale duchovný život sa formuje priamo vo všednom a pracovnom prostredí. Práve efektívna práca je testom pravosti duchovného života.
Jeden americký psychiater zrovnal skúsenosti z duchovného života sv. Terézia z Avilly so skúsenosťami jednej svojej pacientky trpiacej schizofréniou. Čo sa týka rôznych vízií a videní boli si obe veľmi podobné. Avšak podstatný rozdiel bol v tom, že jeho pacientka sa uzatvárala čoraz viac do svojho vnútorného sveta. Sv. Terézia naopak uvádzala svoje vnútorné skúsenosti do svojho každodenného života. Bola spoločenská a podávala ohromné pracovné výkony. Zvládanie všedného dňa je najistejším skúšobným kritériom rozlišujúcim medzi mystikom a neurotikom.
A na inom mieste hovorí: „A nad všetkými mužmi a ženami, ktorí tak budú konať a vytrvajú v tom až do konca, spočinie Duch Pána a urobí si u nich príbytok, budú deťmi nebeského Otca, ktorého dielo konajú a sú nevestami, bratmi a matkami nášho Pána Ježiša Krista. Nevestami sme, keď je verná duša skrze Ducha Svätého zasnúbená s Ježišom Kristom. Jeho bratmi sme, keď konáme vôľu jeho Otca, ktorý je v nebesiach. Jeho matkami sme, keď ho nosíme s láskou a s čistým a rýdzim svedomím vo svojom srdci a tele a rodíme ho svätými skutkami, ktoré majú svietiť ostatným ako vzor.“