Dnešné Evanjelium hovorí: „Na ceste do Jeruzalema prechádzal Ježiš pomedzi Samáriu a Galileu. Ako vchádzal do ktorejsi dediny, išlo oproti nemu desať malomocných mužov.“ Malomocenstvo je strašná chorobe. Človek zaživa hnije, opadávajú z neho kusy mäsa. Židia takýchto ľudí považovali takmer za mŕtvych, pretože im žiaden lekár nevedel pomôcť. Mojžišov zákon prikazoval, aby boli vylúčení zo spoločenstva so zdravými, to znamená aj z účasti na bohoslužbe a aby vždy, keď sa niekde budú pohybovať, upozorňovali na seba každého zdravého, aby sa im vyhol, ak sa nechce nakaziť touto strašnou chorobou. Preto dnešné evanjelium hovorí: „zďaleka zastali a hlasne kričali: „Ježišu, učiteľ, zmiluj sa nad nami!”
Určite už niečo počuli o Ježišovi a o jeho zázračnom účinkovaní, o jeho uzdravovaní. Viacerí evanjelisti súhlasne zaznamenávajú, že predtým sa udialo uzdravenie malomocného, ktorý na kolenách prosil Pána: „Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť!“ A Pán Ježiš ho uzdravil. Viera a uzdravenie jedného spôsobilo, že ich prišlo k Ježišovi naraz desať. Každý človek chce byť zdravý a nemôžeme sa čudovať, že práve oni, ktorí boli tak strašne zúbožení svojou chorobou, tak veľmi túžili po uzdravení. Evanjelista hovorí, že hlasne kričali na Pane Ježiša. Prečo? Aby ich zbadal, aby si ich všimol, aby sa nad nimi zľutoval. Vložili do svojej modlitby svoj problém a svoju túžbu po zdraví. Ich modlitba bola veľmi jednoduchá. Oni verili, že Pán Ježiš im môže pomôcť. Keby tomu neverili, nikdy by sa nepustili na takú cestu, veď každý krok im spôsoboval veľké bolesti.
„Keď ich Ježiš uvidel, povedal: „Choďte, ukážte sa kňazom!” A ako šli, boli očistení.“ Aby sme pochopili veľkosť Božej moci, musíme si predstaviť 10 ľudí takmer mŕtvol, ktoré sú už v rozklade. A Božia moc je tak veľká, že Pán Ježiš sa ich vôbec nemusí dotknúť, ale ako Stvoriteľ svete, všetko koná svojím mocným Slovom. A oni uverili a vydali sa na cestu ku kňazom, hoci ešte nič nevideli. Urobili niečo, čo nazývame krok viery. Predmetom viery je Božie Slovo, ale spôsob ako sa viera ma postaviť k Božiemu Slovu je istá viera. Viera nie je dohadom, alebo jednou z mnohých možností. Viera je istota v Božom Slove, v Božom zasľúbení. Až tam sa deje zázrak, kde sa viera s istotou opiera o Boží prísľub.
V tejto súvislosti treba povedať, že gréčtina poznala viacej termínov, ktorými označovala Božie Slovo. Termín Logos vyjadruje všeobecné Božie Slovo. Božie Slovo ako II. Božská osoba, Ježiš Kristus. Božie Slovo ako jeho učenie.
Termín réma je zasa Božím Slovom, ktoré zaznieva do životnej situácie konkrétneho človeka, ktorý sa modlí a prosí Boha o pomoc. Rému nikdy nemôžeme zovšeobecniť. Réma je tá podoba Božieho Slova, ktorá robí divy. Napr. pre Námana to bolo Slovo o tom, že sa má okúpať v Jordáne. Keby niekto z nás trpel malomocenstvom a chcel by z tejto stati Písma odvodiť záver, že k tomu, aby bol zdravý musí podobne ako Náman zostúpiť do Jordána a sedemkrát sa ponoriť, bol by sklamaný a zistil by, že to napriek jeho viere nefunguje. Prečo: Preto lebo Boh tu nedal všeobecný zákon, ale vytvoril zvláštny duchovný zákon, ktorý sa viazal na konkrétnu situáciu Námana. Podobnú situáciu nachádzame v evanjeliu. Malomocní sú uzdravení, lebo prosia. Uzdravenie sa udeje vtedy, keď poslúchnu Ježišovu výzvu: „Choďte a ukážte sa kňazom!“ Nie preto, že by samotná cesta mala v sebe očistnú moc, ale oni uverili Ježišovmu slovu a na ceste viery boli uzdravení. Rému môže človek prijať, keď sa modlí, keď o niečo Boha prosí. Ak Boh prehovorí, jediný správny postoj človeka voči tomu je neochvejná viera. Ak Boh nič do konkrétnej situácie človeka nehovorí, a napriek tomu človek verí vo svoje vlastné predstavy, ide skôr o nerozumnú opovážlivosť ako o pravú vieru a to sa človeku vypomstí. Zázrak sa deje tam, kde sa ľudská vôľa spojí s Božím Slovom. Kde človek chce súhlasne s Bohom.
To čo sa udialo s malomocnými, bolo úžasné. Takéto veci nikto z nás nevidel a možno ani v živote neuvidí, pretože človek takéto veci nedokáže urobiť. Takéto veci dokáže robiť jedine Boh skrze človeka. „A ako šli, boli očistení.” P. Ježiš ich posiela ku kňazom, pretože jedine kňazi mohli takéhoto človeka prezrieť, a len keď mu oni dali osvedčenie, že je zdravý, mohol sa takýto človek znovu zaradiť do spoločenstva. Určite sa všetci úžasne tešili z tohoto zázračného uzdravenia.
Viera, ktorá pôsobí divy, vedie k obráteniu a ku vďačnosti voči Bohu. To je to, čo sa objavilo u Námana a čo chýbalo deviatim malomocným. Jedine Samaritán domyslel, čo sa stalo a vyvodil z toho správny záver. „Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán.“ Vrátiť sa a veľkým hlasom velebiť Boha, padnúť na tvár Ježišovi k nohám, to sú prejavy viery v Živého Boha v osobe Ježiša Krista. Evanjelium je zjavením Živého Boha, ktorý prichádza človeku na pomoc. Jedine Samaritán cítil potrebu znovu sa vrátiť a poďakovať tomu, ktorý ho uzdravil. On domyslel, to čo prijal. Domyslel, že takéto niečo nemôže konať človek a preto sa Kristovi klania takou poklonou, ktorá patrí jedine Bohu. Možno, keby sa jeden z nich nevrátil a nepoďakoval Pánu Ježišovi za všetko, ani my sami by sme na to neprišli, že tu čosi chýba. Veľmi často zabúdame na vďačnosť. Vďačnosť sa nedá prikázať. Pán Ježiš im predsa povedal: „Choďte a ukážte sa kňazom!” a oni poslúchli a išli. A predsa tu čosi chýbalo. Veľmi často, keď dostaneme nejaký dar, z ktorého sa veľmi tešíme, zabudneme ne darcu. A to nie je dobre. Je potrebné sa znovu vrátiť a s vďačnosťou poďakovať Bohu.
Ježiš na to povedal: „Neočistilo sa ich desať? A ti deviati sú kde? Nenašiel sa nik okrem tohoto cudzinca, čo by sa bol vrátil a vzdal Bohu slávu?” Toto je otázka a zároveň výčitka, ktorú Pán Ježiš adresuje nám všetkým. Je potrebné vzdať Bohu slávu. Sláva je objektívne uznanie osobných kvalít. Boh má právo na to, aby sa mu vzdávala Sláva. Dokonca my všetci sme stvorený pre Slávu. Problém je jedine v tom, kde a od koho a začo ju chceme získať. Evanjelista vytýka farizejom, že slávu od ľudí milovali väčšmi ako slávu od Boha. A v tomto je problém. V každej Glórii, ktorú sa modlíme pri nedeľnej svätej omši, robíme to isté ako uzdravený Samaritán: On velebil Boha, klaňal sa Ježišovi, ďakoval mu a oslavoval Boha. A my sa modlíme: chválime ťa, velebíme ťa, klaniame sa ti, oslavujeme ťa, vzdávame ti vďaky.
On oslavoval Boha za to, že sa z choroby dostal ku zdraviu. V chorobe si uvedomil hodnotu a zázrak života a zdravia. A my tento zázrak života a zdravia prežívame z milosti Božej každý deň. Nemáme rovnako žasnúť a ďakovať. Ako často zabudneme poďakovať P. Bohu za všetko. Berieme všetko, akoby to bolo samozrejme a zatiaľ: „Nič nieje samozrejme!” Áno, ani to, že sme sa narodili, nieje vôbec samozrejme. Boh nás stvoril: Daroval nám oči, uši, ústa, nos, celé telo, aj dušu, aj ducha. Daroval nám myslenie, vedomie, cítenie. Daroval nám rozum, vôľu pamäť. Poďakovali ste sa už niekedy P. Bohu za to, že Vás stvoril? Poďakovali ste sa už niekedy rodičom za to, že vás prijali ako svoje deti. Ak ste to ešte neurobili, urobte to dnes.