Bratia a sestry, minulú nedeľu nám Evanjelium hovorilo o apoštoloch, ktorí prosili aby im Pán Ježiš posilnil vieru. Z dnešného čítania môžeme pochopiť, že predmetom viery je Božie Slovo. Teda všetko to, čo Boh vyslovil. „Náman zostúpil a sedem ráz sa ponoril do Jordánu podľa slova Božieho muža Elizea. A jeho telo sa obnovilo ako telo malého dieťaťa a bol čistý od malomocenstva.“ Neuzdravila ho voda ako taká, ale uzdravila ho viera v Slovo Boha. Správne uvažoval vo svojom srdci, keď si uvedomoval, že rieky v jeho domovine majú kvalitnejšiu vodu ako je voda Jordána. Náman dobre pochopil, že to neurobila voda ale ako on sám povedal: „Teraz viem, že na celej zemi niet Boha, iba v Izraeli. K tomu, aby prijal spôsob Božieho jednania musel obetovať pýchu svojho rozumu. Jeho ľudská skúsenosť mu hovorila, že vody v jeho vlasti sú omnoho kvalitnejšie ako vody v Palestíne, avšak tu nešlo o vodu, ale o pokoru a poslušnosť. Keď sa pokoril a poslúchol, prežil zázrak uzdravenia.
Predmetom viery je Božie Slovo, ale spôsob ako sa viera stavia ku Božiemu Slovu je istota. Viera nie je dohadom, alebo jednou z mnohých možností. Viera je istota v Božom Slove, v Božom zasľúbení. Až tam sa deje zázrak, kde sa viera s istotou opiera o Boží prísľub. Takto svoju vieru prežíval aj apoštol Pavol: „Ale Božie slovo nie je spútané! Preto všetko znášam pre vyvolených, aby aj oni dosiahli spásu, ktorá je v Kristovi Ježišovi, a večnú slávu. Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť. Ak vytrváme, s ním budeme aj kraľovať. Ak ho zaprieme, aj on zaprie nás. Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže.“
„Ak ho zaprieme, aj on zaprie nás. Ale ak sme neverní, on ostáva verní, lebo sebe samého nemôže zaprieť.“ Boh nemôže zaprieť svoju podstatu a tou je vernosť a stálosť, dobrota a svätosť. Pre našu nevernosť sa Boh k nám nemusí priznať, ale k sebe samému sa vždy prizná. Boh nemôže byť zlý. To odporuje jeho podstate. A práve na túto Božiu vlastnosť nadväzuje naša viera. Boh je dobrý a verný svojmu Slovu. On nikdy neruší svoje Slovo. Nikdy neodvolá, čo ráz vyslovil a to platí aj o jeho stvorení, lebo týmto Slovom sme boli stvorení. Jeho Slovo je Stálosť, Solídnosť, Vernosť.
V tejto súvislosti môžeme uvažovať ešte nad jednou skutočnosťou. V Písme Svätom sa vyskytujú dva termíny, ktorými sa vyjadruje Božie Slovo. Je to Logos a Rema. Logos vyjadruje všeobecné Božie Slovo. Božie Slovo ako Ježiš Kristus. Božie Slovo ako jeho učenie. Rema je zasa Božím Slovom, ktoré zaznieva do konkrétnej životnej situácie človeka, ktorý sa modlí a prosí Boha o pomoc. Remu nikdy nemôžeme zovšeobecniť. Rema je tá podoba Božieho Slova, ktorá robí divy. Napr. pre Námana to bolo Slovo o tom, že sa má okúpať v Jordáne. Keby niekto z nás trpel malomocenstvom a chcel by z tejto stati Písma odvodiť záver, že k tomu, aby bol zdravý musí podobne ako Náman zostúpiť do Jordána a sedemkrát sa ponoriť, bol by sklamaný a zistil by, že to napriek jeho viere nefunguje. Prečo: Preto lebo Boh tu nedal všeobecný zákon ale vytvoril zvláštny duchovný zákon, ktorý sa viazal na konkrétnu situáciu Námana. Podobnú situáciu nachádzame v evanjeliu. Malomocný sú uzdravení, lebo prosia. Uzdravenie sa udeje vtedy, keď poslúchnu Ježišovu výzvu: „Choďte a ukážte sa kňazom!“ Nie preto, že by samotná cesta mala v sebe očistnú moc, ale oni uverili Ježišovmu slovu a na ceste viery boli uzdravení. Remu môže človek prijať, keď sa modlí, keď o niečo prosí. Ak Boh prehovorí, jediný správny postoj človeka voči tomu je neochvejná viera. Ak Boh nič do konkrétnej situácie človeka nehovorí, a napriek tomu človek verí vo svoje vlastné predstavy, ide skôr o nerozumnú opovážlivosť, ktorá sa človeku vypomstí.
Viera, ktorá pôsobí divy, vedie ku konverzii a ku vďačnosti voči Bohu. To je to, čo sa objavilo u Námana a čo chýbalo deviatim malomocným. Jedine Samaritán domyslel, čo sa stalo a vyvodil z toho správny záver. „Len čo jeden z nich spozoroval, že je uzdravený, vrátil sa a veľkým hlasom velebil Boha. Padol na tvár Ježišovi k nohám a ďakoval mu; a bol to Samaritán.“ Vrátiť sa a veľkým hlasom velebiť Boha, padnúť na tvár Ježišovi k nohám, tak sa prejavuje viera v Živého a Spásne činného Boha v osobe Ježiša Krista. A v takomto postoji by sme mali aj my čítať evanjelium. Evanjelium je zjavením Živého Boha, ktorý prichádza človeku na pomoc.
Ovocím skúsenosti s Vteleným Slovom, ktoré sa prejavuje v človeku a v prospech človeka, je vďačnosť. Pán Ježiš nám dáva ešte väčšiu lekciu viery: „Preto vám hovorím: Verte, že všetko, o čo v modlitbe prosíte, ste už dostali, a budete to mať“ Teda naša vďačnosť môže predchádzať Boží skutok. Môže byť výrazom viery dokonca skôr ako sa udeje to, o čo prosíme.
Pozrime sa na vieru sv. Františka: „Keď sa blažený František zdržoval v jednej pustovne, denne ho navštevoval lekár, aby liečil jeho oči. Jedného dňa povedal svätec bratom: »Pozvite lekára a dajte mu dobre najesť.« Tu odpovedal gvardián: »Otče, s hanbou musím priznať, že práve doma takmer nič nemáme.« Svätec odpovedal: »Vy maloverní! Chcete snáď, aby som to prikázal druhýkrát?« Lekár, ktorý pri tom bol, povedal: »Najmilší bratia, bude pre mňa radosťou znášať s vami vašu chudobu.« Bratia sa teda poponáhľali a priniesli všetky zásoby: trochu chleba a vína; a aby mohli hojnejšie jesť, poslal kuchár i trochu zeleniny. Medzitým sa však stôl Pána zľutoval nad stolom chudobných. Niekto zaklopal na dvere; jeden brat šiel otvoriť. Pred dverami stála žena s košom bieleho chleba, rybami a humrovou paštétou s medom a hroznami. Všetci sa radovali. Chudobné jedlo nechali na zajtra, bohaté pohostenie dali na stôl ihneď. Lekár však vzdychal a povedal: »Ani vy, bratia, plne nepoznávate svätosť tohoto muža, ani my ľudia vo svete žijúci ju nepoznáme.« Keď sa nasýtili, zdalo sa, že sa nasýtili skôr zázrakom než pokrmom.“