To, čo nám ukazuje dnešné evanjelium, sa až veľmi bolestne týka nás a našej epochy, v ktorej žijeme. Dnes sa bežne stretávame s odlúčenými bratmi. Už sa vieme aj takto pekne pomenovať. Kedysi sme si vymieňali tvrdé slová a nazývali sme sa sektármi. Vieme sa spolu modliť. Dnes uznávame, že Tajomné telo Kristovo presahuje viditeľné hranice Katolíckej cirkvi. Uznávame ích za bratov a sestry v tom istom krste. Musíme uznať, že Kristus pôsobí aj mimo hranice Katolíckej cirkvi a predsa sa ďalej neprijímame a bojíme sa jedni druhých. Evanjelista Ján urobil tiež takúto skúsenosť, keď sa snažil komusi zabrániť, konať v Kristovom mene, lebo dotyčný nepatril medzi apoštolov a nechodieval s nimi. Aj my si zabraňujeme navzájom v aktivitách pre Krista. Robíme to z toho istého dôvodu ako apoštoli: „Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“
Mohli by sme povedať, že tento človek prišiel ku Kristovi akousi svojou individuálnou cestou. Uveril v Slovo a prijal Ducha, ale nestalo sa to vo vnútri spoločenstva učeníkov. Ale stalo sa to! Človek vážne uveril a začal v Kristovom mene konať exorcizmy, teda vyháňať zlých duchov. Pán Ježiš voči nemu zaujíma podobný postoj ako Mojžiš z knihy Numeri, kde sa opisujú akési SZ Turice skrze Mojžiša. Tí, ktorí boli na zozname a boli vybraní Mojžišom, mali prísť ku stánku a tam prijať z Mojžišovho ducha. Mali z milosti dostať účasť na tom, čo Mojžiš vydobyl svojimi zásluhami. Duch, ktorým sa Mojžiš naplnil pre svoju horlivosť a túžbu po Bohu, ten istý duch sa má stať vlastníctvom ostatných vyvolených a pozvaných ku Stánku stretnutia. Všetci okrem dvoch prišli na miesto a stalo sa, že dostali z Mojžišovho ducha, ale kupodivu dostali účasť na Duchu aj tí dvaja, ktorí neprišli ku Stánku stretnutia, ale zostali v tábore. Z akého dôvodu neprišli, to nevieme. Ale Božie zasľúbenie sa splnilo a všetci, ktorých Mojžiš vybral dostali účasť na Duchu. Keď na túto situáciu rozhorčene zareagoval Jozue: „Môj pane, Mojžiš, zakáž im to!“ Mojžiš v Duchu Božom povedal: „Čože, žiarliš za mňa? Kiež by všetok ľud prorokoval a kiež by im Pán dal svojho Ducha!“
Zmyslom chodenia s učeníkmi je mať Kristovho Ducha. Ak niekto má účasť na Kristovom Duchu a ak to dosiahol mimo nás, to nie je jeho chyba. Čo je dôležitejšie? „Chodiť s nami?“ alebo „Mať Ducha Kristovho!“ Veľmi často si v styku s týmito ľuďmi počíname ako byrokrati: „Nemôžeš to robiť, hoci to robíš perfektne, lebo nemáš na to papier.“ Ježiš takto nerozmýšľa: „Nebráňte mu! Lebo nik, kto robí divy v mojom mene, nemôže tak ľahko zle hovoriť o mne. Veď kto nie je proti nám, je za nás.“ Nemáme všade vidieť nepriateľov. Toto „Kto nie je proti nám, je za nás,“ by sme mohli ešte doplniť: „Nie každý, kto je proti nám, je aj proti Kristovi.“ Veď koľko krát naše veľké chyby a evidentné hriechy a pohoršenia bránia ľuďom vo vstupe do Katolíckej cirkvi. Možno i ďalší text naznačuje, o čo išlo v tomto konkrétnom prípade, keď v ňom Ježiš hovorí o pohoršení.
Ešte pred tým hovorí: „Kto by vám dal piť čo len za pohár vody preto, že ste Kristovi, veru, hovorím vám, nepríde o svoju odmenu!“ To dobrodenie sa nemá udiať preto, že sme niekomu sympatický pre svoj výzor. Táto sympatia musí byť sympatiou kvôli Kristovi. Svet môže byť požehnaný ak príjme Kristových učeníkov, kvôli nemu samému.
A zasa člen Cirkvi môže byť prekliaty kvôli pohoršeniu, ktoré môže dať. „Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora.“ Koľkí oddelení bratia sú od nás odlúčení práve kvôli pohoršeniu, ktoré im ktosi dal, či už kedysi dávno v histórii alebo aj dnes. Možno je to problém aj toho zvláštneho exzorcistu z evanjelia. Keď sa stretáme s odlúčenými bratmi, snažme sa pochopiť dôvod ich oddelenia od nás. A zistíme, že napriek tomu, že nechodievajú s nami, neprestali chodiť s Kristom. Ježiš často v ich živote robí veľké veci. Každý bude súdení podľa svojho svedomia a my sa musíme učiť rešpektovať svedomie svojho blížneho. Človek nikdy nesmie konať proti svojmu svedomie, aj keby sa od neho žiadala objektívne dobrá vec, ale bolo by to proti jeho istému svedomiu.
Ak niekto žije v dobrom svedomí aj keď pomýlenom, môžeme mu pomôcť tým, že ho poučíme. Každé svedomie má byť formované Božím Slovom. Boží hlas v nás je v tom základnom imperatíve, ktorý vychádza zo svedomia: „Konaj dobro a vyhýbaj sa zlu!“ Ale čo je skutočné dobro a skutočné zlo to nám zjavuje Božie Slovo.
Ak sa stretneme s človekom, ktorý je plný dobroty a trpezlivosti a on nám napríklad povie, že prijal Ježiša počas evanjelizácie, ktorú konali baptisti a že mu Ježiš pomohol premôcť hriech, tak ho nikdy nesmieme začať presviedčať o tom, že to bol pravdepodobne nejaký zlý duch, lebo jedine my máme patent na Krista. Boží Duch veje kam chce a my ho našťastie nemôže zviazať našimi predpismi.
Dokiaľ pracujeme pre seba a pre svoje spoločenstvo a nie pre Krista, sme plní žiarlivosti a všade vidíme nepriateľov, ale akonáhle nám bude záležať na Božej Sláve a nie na našej, potešíme sa každému pozitívnemu kroku, aj keď sa neudeje v rámci Katolíckej cirkvi. Boh vie, prečo aj na nich vylieva svojho Ducha. My sme sa navzájom oddelili od eucharistie, od Kristovho tela, ale On ich tak ako aj nás zahrnul svojím Duchom. A kto má Kristovho Ducha, ten je Jeho. Základný prejav Kristovho Ducha je dobrota a láska, túžba po jednote s celým Tajomným Kristovým telom, ktorým je Cirkev.
Nejde o toleranciu bludu, ale o poznanie, že najväčším bludom zo všetkých je neláska. A ide tiež o to, že Kristus je Cesta. A Cesta to je niečo, po čom sa dá stále viac a viac približovať k Pravde. Ak niekto dnes verí trošičku, budem sa tešiť z jeho maličkej viery. Ak niekto verí úplne Kristovi, budem sa s ním tešiť z jeho mocnej viery. Ale vždy treba mať na pamäti, že aj ten slabý sa môže z milosti Božej stať silným. Nie sme pozvaní ničiť pozitívne hodnoty, ktoré objavujeme u odlúčených bratov, ale máme stavať na tom, čo je dobré.