„Kto by poznal tvoju vôľu, keby si mu ty nedal múdrosť a nezoslal z výšin svojho Ducha Svätého? Len tak sa vyrovnali cesty ľudí na zemi; len tak sa ľudia dozvedeli, čo sa páči tebe; teda múdrosťou.“ Keď ste pozorne počúvali dnešné prvé čítanie, určite ste si všimli, že je celé o Božej múdrosti. V evanjeliu nás Pán Ježiš učí pravej múdrosti. Múdrosť, ktorú dáva Boh je niečo úplne iné ako ľudské vzdelanie a chytrosť. Ľudská chytrosť nás poučuje o tom, ako sa udržať v tomto svete, ako nestratiť svoj imidž pred ľuďmi. Božia múdrosť nás vyučuje čomusi inému, ako sa páčiť Bohu, ako obstáť pred Bohom. Veľmi často je ľudská chytrosť v rozpore s Božou múdrosťou, lebo človek po dedičnom hriechu nerozmýšľa tak ako jeho Stvoriteľ. Ide o protiklad medzi Božím myslením a ľudským a to až natoľko, že Boh vo svojom Slove vyslovuje aj túto pravdu: „Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“
Aj dnešné čítanie z knihy Múdrosti nás poučuje: „Kto z ľudí môže poznať Božie úmysly? Alebo kto môže pochopiť, čo chce Pán? Nesmelé sú totiž myšlienky smrteľníkov a naše plány neisté. Lebo dušu zaťažuje krehké telo a pozemský príbytok ťaží myseľ mnohými starosťami. My ťažko chápeme veci na zemi, s námahou nájdeme, to čo je na dosah. Kto by teda vyskúmal, čo je na nebi?“ Koľko krát sa nám už v živote stalo, že niečo, čo sme zažili, sa nám zdalo vrcholne nezmyselné, dokonca sa nám hodilo ako argument proti Bohu, proti jeho Dobrote a Spravodlivosti. A predsa sa po určitom čase ukázal hlboký zmysel tejto skutočnosti. Možno stačil jeden rok, možno viac rokov, aby sme dali Bohu za pravdu. Boh je Nekonečná Múdrosť a my sa mu často vo svojich myšlienkach protivíme, lebo nechápeme, hoci chceme pochopiť a nedokážeme pochopiť. Božia múdrosť vidí na koniec časov. Boh svet vedie ku spáse a neberie pri tom ohľad na dočasné trápenia. Človek sa chce mať za každú cenu dobre, ale Boh chce, aby sme boli za každú cenu a vo všetkých okolnostiach dobrí.
Božie Slovo vyjadruje Božiu múdrosť, je zjavením Božej múdrosti. A Božia múdrosť je tak veľká, že jeho Slovo je nezrušiteľné a dokonalé. Boh nikdy nemusí odvolávať, čo ráz vyslovil. Drží svoje Slovo a svoje Slovo nemení. Skôr sa pominie nebo a zem ako Božie Slovo, ktorým všetko bolo stvorené a pre ktoré bolo všetko stvorené.
V žalme, ktorý sme spievali medzi čítaniami, sme počuli výzvu: „Nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca.“ Vedieť rátať svoje dni, je niečo, ako očakávať Pána, počítať s koncom svojho pozemského života, počítať s tým, že raz budem účtovať zo svojich pozemských darov. Možno by sme to mohli prirovnať k tomu, čomu sme hovorili strihanie metra na vojne. Aj v zložitých a ťažkých situáciách mi vedomie toho, že to mám za pár, dodávalo silu vydržať. Toto nie je prosba len za prirodzenú inteligenciu, ale prosíme o múdrosť srdca. Táto múdrosť, podobne ako ľudské srdce, ktoré ovplyvňuje celý ľudský organizmus, ovplyvňuje všetky životné postoje. Človek, či si to uvedomuje a či nie, vždy sa rozhodne podľa svojho srdca. Ide za tým, za čím vzdychá jeho srdce. Múdrosť srdca spočíva v schopnosti rátať svoje dni. Človek na tomto svete má len prechodný pobyt a nie trvalé bydlisko. Nie je znakom rozumnosti, ak sa niekto tak zaisťuje na tomto svete, ako by tu mal žiť večne. Múdry človek vie, že tu naveky nebude. Múdry človek vie, že ani veľké bohatstvo mu nedá účasť na Božej radosti.
V dnešnom evanjeliu nás Pán Ježiš učí niečomu, čo sa absolútne protiví nášmu ľudskému mysleniu. Ľudskú chytrosť vyjadruje ľudové príslovie: „Lepší vrabec v hrsti, ako holub na streche.“ Viera je však o niečom inom. Viera nás poučuje, že holub na streche je väčšou hodnotou, ako vrabec v hrsti. Viera nás vedie k tomu, aby sme pustili vrabca z hrsti, teda svoje pozemské istoty, a lovili holuba na streche, teda Božie kráľovstvo.
„Ak niekto prichádza ku mne a nemá v nenávisti svojho otca, matku, ženu, deti, bratov, sestry, ba aj svoj život, nemôže byť mojím učeníkom. A kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“ Pán Ježiš nás v evanjeliu učí, že v láske treba dať prednosť vždy väčšej hodnote pred menšou. Múdrosť je v tom, ísť vždy za väčšou a vyššou hodnotou. Nech mi je človek akokoľvek príbuzný, nech mi je akokoľvek milý, predsa je len smrteľnou a nedokonalou bytosťou. Boh je však absolútne Dobro. Komu dám prednosť Bohu, či človeku. Boha mám milovať nadovšetko. Prečo ho mám milovať nadovšetko? Lebo On je absolútna Hodnota. On je Dobro, Pravda, Krása všetkých krás. Múdrosť je v tom, aby som Boha miloval viac ako svojich blízkych, dokonca viac ako seba samého a svoj život, lebo v ňom je večný život a: „Jeho milosť je lepšia ako život.“ Pozemský život je veľká hodnota, ale priateľstvo Boha, jeho zaľúbenie je neporovnateľne úžasnejšie.
Myslíte si, že Boh, ktorý stvoril Nebo i Zem, že Boh, ktorý stvoril človeka v jeho nádhere, „po telesnej stránke k podobe svojho Syna a po duchovnej stránke ku svojmu vlastnému obrazu“, že tento Boh je azda menej vzrušujúci ako muž alebo žena, že je azda menej roztomilý ako dieťa. Azda si myslíte, že Ten, ktorý krásou obdaril hviezde nebo a majestátom horské štíty, nie je azda majestátnejší a krajší. Myslíte si, že ten, ktorý rozhýbal planéty, hviezdy a galaxie na ich cestách a ktorý hýbe každým elektrónom v atóme, ktorý dal do pohybu mohutné rieky, nemá azda toto všetko v sebe v nekonečnej a dokonalej miere. Aký je Boh vašich predstáv ak nieje láskyhodný?
O sv. Františkovi sa píše: „Ráz v noci, keď bol krutými bolesťami vo svojej zdĺhavej nemoci viac ako obvykle unavený, pociťoval najhlbší súcit sám so sebou. Aby so svojím telom telesne necítil, pevne sa v modlitbe ku Kristovi oprel o štít trpezlivosti a mužnosti. Keď sa takto modlil a bojoval, dostalo sa mu od Pána týmto podobenstvom zasľúbenie večného života: „Predstav si najprv, že by bola celá hmota zeme i vesmíru z najčistejšieho zlata. A hľaď: až budeš zbavený všetkých bolestí, dostane sa ti za ťažké útrapy, ktoré teraz znášaš, za odmenu tak veľký poklad, že to všetko zlato v porovnaní s ním nebude ničím. Nejasal by si a neznášal by si rád všetko, čo tu chvíľku musíš znášať?“
„Zaiste by som zajasal“ , povedal svätec, „a nadmieru by som sa radoval.“
„Tak teda jasaj“ odvetil mu Pán, „lebo tvoja nemoc je zálohou môjho kráľovstva a za trpezlivosť iste čakaj toto kráľovské dedičstvo.“
Na záver chcem len znovu pripomenúť, že Boh nás chce spasiť i za cenu našich bolestí i za cenu našej smrti, lebo Spása a Božia milosť je lepšia ako život.