Dnešné evanjelium ukazuje jeden zo sporov medzi Ježišom a farizejmi ohľadom soboty. Evanjelista hovorí: „Potom znova vošiel do synagógy. Tam bol človek s vyschnutou rukou. A oni naň striehli, či ho v sobotu uzdraví, aby ho mohli obžalovať.“ Vidíme zvláštny postoj voči Ježišovi. Nieje to pozornosť učeníkov, ale striehnutie zaujatých nepriateľov. Striehnu na zázrak, nie preto, aby pri evidentnom Božom čine uznali Božiu prítomnosť, ale preto, aby ho mohli obžalovať a zabiť.
Pán Ježiš vyzval človeka s vyschnutou rukou: „Staň si do prostriedku!” Je to pravidlo, ktoré by mali rešpektovať všetci, ktorí tvoria alebo vykladajú zákony. Boží zákon vznikol ako dôsledok Božej pozornosti voči človeku. Boh mal vždy pred očami človeka, keď dával svoj zákon. Dokonca by sme mohli povedať, že Božím zákonom je Slovo, ktoré sa stalo telom, Vtelené Slovo, živá Tóra. Boží zákon je živý tak, ako aj človek. A ľudia, ktorí tvoria a vykladajú zákony, majú mať pred očami konkrétneho človeka. Teoretický je možné všeličo, ale keď stojí pred nami konkrétny človek, naše úvahy sa často hýbu iným smerom. A Boh chce, aby sme pri svojom uvažovaní mali pred vždy očami veľmi konkrétneho človeka a to, samého seba. Máme milovať blížneho, ako seba samého. Pri každom svojom rozhodnutí, by som sa mal pýtať, ako by som ho znášal ja sám.
„A tamtých sa opýtal: „Slobodno v sobotu robiť dobre alebo zle, zachrániť život alebo zničiť?”“ Podľa očakávania veriacich židov, práve sobota je dňom, keď sa má zjaviť Mesiáš aj so všetkými znakmi svojej moci. Pán Ježiš nerobil nič zlé, keď sobotu využíval na uzdravovanie, bolo to dokonca v súlade s očakávaním veriacich. Problém bol v tom, že to nebolo v súlade s farizejským výkladom zákona.
Otázka, ktorú kladie farizejom, má ešte iný zmysel. Neurobiť dobro, ktoré môžeme urobiť, je zlo, je hriech. Nezachrániť život, je to isté, ako ho zničiť. Nepomôcť človeku, ktorý sa práve v sobotu stretol s Ježišom, znamená: „Zničiť ho!“ Zobrať mu vieru v dobrotu Boha, ktorá sa zjavila v osobe Ježiša Krista. I protivníci Pána Ježiša cítili, že ích rozhodnutie, by vyznelo priam neľudsky, ale pretože to nechceli uznať: „mlčali.“ Je ťažko hriešne mlčať, keď nás Boh pozýva k dialógu. Je hriešne, tváriť sa, akoby Boh nevyslovil svoje Slovo.
„S hnevom si ich premeral a zarmútený nad zaslepenosťou ich srdca povedal človekovi: „Vystri ruku!” Keby dnes Ježiš stal uprostred nás, nepozrel by aj na nás zarmútený pre tvrdosť nášho srdca? V čom je naša tvrdosť? Možno hrešíme práve v tej istej oblasti, v ktorej hrešili farizeji. Často aj o nás platí, že človek nie je uprostred našich zákonov cirkevných, spoločenských alebo aj osobných. Ovocie, ktoré to plodí, sú rôzne psychické deformácie, ktoré sa často medzi nami objavujú. Koľko vyschnutých a pokrivených ľudí. Ľudí s vyschnutým srdcom. Boh chce život. Boh „povedal človekovi: „Vystri ruku!” On ju vystrel a ruka mu ozdravela.“
Čakali by sme iný záver evanjeliovej udalosti. Lepšie by sa hodilo: „A oni s úžasom hľadeli na neho a divili sa, že Boh dal takúto moc ľuďom“. Život sám však napísal čosi iné: „Farizeji vyšli von a hneď sa radili o ňom s herodiánmi, ako ho zahubiť.“ Božie Slovo boľavo zraňuje človeka až do hĺbky. A človek ma len dve možnosti. Buď súhlasiť s týmto boľavým, ale potrebným zásahom, alebo žiť ďalej bez zranenia, ale i bez priblíženia sa k Bohu. Dnešné evanjelium ukazuje ako je dôležité neuzatvárať Boha do svojho obrazu, do svojej predstavy o ňom. Je to vlastne prapôvodný zmysel prvého prikázania Desatora. Toto bola podstata tragédie farizejov, že Ježiš nezapadal do ích predstavy o Bohu.