Dnešné evanjelium sa dotýka problému, ktorý trápi nás všetkých. My všetci by sme mohli povedať spolu s apoštolmi: „Pane, nauč nás modliť sa!“ Vieme sa modliť? Domnievame sa, že sa vieme skutočne modliť? Modlitbu definujeme ako rozhovor s Bohom, ale nielen rozhovor. A predsa chcem teraz zdôrazniť modlitbu ako rozhovor s Bohom. Tak ako to vidíme v prvom čítaní. Abrahám sa rozpráva s Bohom ako so svojím priateľom. Boh chce s nami viesť dialóg. Dokonca znesie naše rozumné protiargumenty. Abrahám nám ukazuje ako sa bez roztržitosti modliť. Treba sa modliť, tak ako myslíme. Nemá byť rozdiel medzi našou modlitbou a našim myslením.
Prečo chcem hovoriť o modlitbe ako o rozhovore s Bohom? Lebo mnohí kresťania sa osobne s Pánom Bohom nikdy nerozprávajú. Ako deti sa naučili naspamäť rôzne modlitby a modlia sa stále ako malé deti, mechanický a formálne, hoci sú už dospelí ľudia. Nechcem tým poprieť hodnotu modlitieb, ktoré sme sa ako deti naučili, ale často to vyzerá tak, ako keby sme v osobnej modlitbe stále chceli vychádzať zo šlabikára, ktorý sme ako prváci kedysi potrebovali. Máme sa modliť od srdca k srdcu, z nášho srdca k Božiemu srdcu. Boh čaká na naše vlastné slová. On nie je robot, ktorý potrebuje zachytiť určitý správne vyslovený a jednoznačný text. Boh je Otec, ktorý má srdce a chce počuť svoje deti. Chce počuť ľudské srdce, tvoje srdce. Sv. Terézia Veľká hovorí, že nepovažuje za modlitbu, keď niekto nevie, čo hovorí a komu to hovorí.
Predstavený trapistov takto spomína na deň, ktorý jednoznačne rozhodol o jeho povolaní: „Ako malý chlapec som chodieval do farského strediska mládeže. V istý zimný štvrtok, na zakončenie poludnia vyplneného zábavou, hovoril náš pán farár o modlitbe starším chlapcom, ktorí boli zhromaždení v kaplnke. Keď už všetci vyšli, ja som pod zámienkou, že mu chcem pomôcť pri upratovaní, zostal. V skutočnosti som sa chcel na niečo spýtať, ale nevedel som, ako to urobiť. Zametajúc izbu som konečne povedal: „Stále nám zdôrazňujete, že je potrebné modliť sa, ale neučíte nás, ako to robiť.“ On odpovedal: „Máš pravdu. Chceš sa naučiť modliť? Potom choď do kaplnky a hovor k Nemu.” V ten večer som šiel do kaplnky a musel som tam byť poriadne dlho, pretože si pamätám, že som sa neskoro vrátil domov a dostal som pokarhanie. Vtedy som sa ale prvýkrát modlil a zdá sa mi, že odvtedy som nikdy neprestal hovoriť k Nemu.“ Takto zakončil svoje rozprávanie starý šedivý mních.
Možno sa nám zdá rada kňaza banálne. Ale ten, ktorý mladíkovi, túžiacemu naučiť sa modliť, namiesto dlhej argumentácie radšej krátko poradil: „Hovor k Nemu“, musel byť človekom skúseným v modlitbe. Pretože, v modlitbe nehovoríme k nejakému neskutočnému tieni ale k živému Bohu. Musíme si byť vedomí jeho prítomnosti. Boh je stála Prítomnosť a Pozornosť voči nám. Stačí Ho osloviť, vzývať, aby sme Ho začali spoznávať osobnou skúsenosťou. Je dobré urobiť to svojimi slovami a všímať si Božiu odpoveď. Zrazu pochopíme a pocítime, že Boh je a dokonca, že je veľmi blízko. Týmto spôsobom sa môže prebudiť aj v srdci neveriaceho viera, keď sa pokúsi osloviť Neviditeľného. Boh sa vždy prejaví, keď ho vzývame.
Sv. Terézia z Avily sa čuduje: “Ako to, že sa neviete modliť? Veď je to nie ťažké! Viete rozprávať s priateľom? A s dobrým priateľom iste aj dôvernejšie ako s cudzími ľuďmi. A kto vám je bližšie ako Boh? Povedzte mu všetko! Hovorte mu všetko o svojich radostiach. Hovorte mu o svojich radostiach.” Pokora je pravda! Buďte pred ním pokorní, keď budete veľmi pokorní, vyzdvihne vás veľmi vysoko! vedie k sebe!“
Treba si zapamätať, že modlitba je rozhovor a nemá teda byť len našou rečou k Bohu. Ešte vo väčšej miere má byť našou snahou počúvať Boha a to predovšetkým čítaním a štúdiom Písma ale aj pokorným mlčaním pred Bohom. Boh prehovoril vo svojom Slove, preto modlitba musí zaujať postoj k tomuto Slovu. Božie Slovo nám odhaľuje Boží zámer. Keď sa modlíme, k Bohu hovoríme a počúvame ho, keď čítame Božie výroky. Zdravá modlitba je odpoveďou na Božie Slovo. Boh nám rozumie len teda, keď sa mu prihovárame jeho jazykom a tým je Božie Slovo.
Človek je tak ukecaný tvor, že Boh sa vôbec nedostane k slovu, snáď len, keď konečne zaspíme, preto jedným z predpokladov kontemplatívnej modlitby je mlčanie. Musíme najprv umlčať svoju reč, ale aj svoje myšlienky a predstavy, len takto vytvoríme vo svojom vedomí priestor na to, aby sa mohol predstaviť Ten, ktorý je ľudský Nepredstaviteľný. Aj dnes, aj keď už máme v rukách Písmo sv., je stále potrebné učiť sa tomuto mlčaniu, pretože Boh bude v našom srdci nielen hovoriť, ale aj tvoriť to, čo vyslovuje. Kontemplatívna modlitba vedie k vnútornej premene človeka.
Modlitba je našou najmocnejšou zbraňou, preto nás diabol chce od nej pod každou zámienkou odviesť. Keď sa konečne rozhodneme stráviť chvíľu v modlitbe, prídu nám na rozum všemožné pokušenia. Keď napriek týmto pokušeniam zotrváme na modlitbe, diabol zaútočí z druhej strany. Ukáže nám, čo všetko dobré by sme mohli v tomto okamihu urobiť, ale v tejto chvíli je to pokušenie opustiť Boha. Diabol vie, že sme silní vtedy, keď sme s Kristom. Kristus v nás je začiatok nového života, ktorý sa už nežije z ľudskej sily, ale moci Božej. Sv. Ján Klimak tvrdí: „Nádhere modlitby sa nenaučíme od druhého. Ona sama je učiteľkou. Boh udeľuje dar modlitby tomu, kto sa modlí.“
Sv. Ján z Kríža hovorí o tých, ktorí dávajú prednosť aktivite pred modlitbou: „Všimnite si tých, ktorí sú veľmi aktívni, ktorí chcú obrátiť svet svojimi kázaniami a vonkajšími skutkami. O koľko viac úžitku by priniesli cirkvi a boli by milší Bohu, keby nechali bokom dobrý príklad, ktorým chcú byť, a keby len polovicu toho času zotrvali s Bohom v modlitbe. Tak by urobili viac a s menšou námahou jedným skutkom ako s tisíckami, zasluhujúc to svojou modlitbou a čerpajú v nej duchovnú silu.