Pán Ježiš v dnešnom evanjeliu zvelebuje Boha, že svoje tajomstvá skryl pred múdrymi a obozretnými, ale zjavil ich maličkým. Aj keď je samostatnosť pozitívom vo vzťahu k ľuďom, je hriešna vo vzťahu k Bohu. Pred Bohom sme a máme zostať závislými a maličkými. Maličkí sú tí, ktorí si uvedomujú svoju závislosť a odkázanosť. Prvotný hriech spočíval aj v tom, že sa človek začal voči Bohu správať ako dospelý v zmysle samostatnosti. Dalo by sa to vyjadriť kratučkými zvolaním, ktoré poznáme z jednej klasickej rozprávky: „Ja, sám!“ Človek si vzal život do vlastných rúk a sám si chce určovať, čo je pre neho dobré a čo zlé. Neprijal do svojho života Boží zákon. Tým, že odmieta Božiu vládu, dostáva sa pod vládu zlého ducha a v jeho bytosti sa prejavujú rôzne deformácie. Po dedičnom hriechu sa nám rozum zatemnil, vôľa sa naklonila ku zlu a ovládla nás žiadostivosť.
Veľmi dobre vystihuje túto situáciu sv. Pavol v 8. kapitole listu Rimanom, ktorú sme čítali ako druhé čítanie. Aby sme ho mohli správne pochopiť, musíme si najprv vyjasniť, čo rozumie Pavol pod pojmom „telo“. Jedna vec je istá, že nemyslí pod ním predovšetkým len telo, ale myslí pod ním celého človeka, ktorý sa uzatvára pred Bohom, a ktorý žije svoj biologický i duchovný život čiste z vlastných síl, sám pre seba, bez ohľadu na Boha svojho Stvoriteľa. Telo, v Pavlových listoch, predstavuje človeka uzavretého pred Bohom.
Český ekumenický preklad so zreteľom na toto chápanie sv. Pavla, prekladá túto partiu nasledovne: „Teraz však nie je žiadneho odsúdenia pre tých, ktorí sú v Kristovi Ježišovi, lebo zákon Ducha, ktorý vedie k životu v Kristovi Ježišovi, oslobodil ťa od zákona hriechu a smrti. Boh urobil to, čo bolo zákonu nemožné pre ľudskú slabosť: Ako obeť za hriech poslal svojho vlastného Syna v tele, ako má hriešny človek, aby na ľudskom tele odsúdil hriech, a aby tak spravodlivosť požadovaná zákonom bola naplnená v nás, ktorí sa neriadime svojou vôľou, ale vôľou Ducha. Tí, ktorí robia len to, čo sami chcú, tiahnu k tomu, čo je telesné, ale tí, ktorí sa dajú viesť Duchom, tiahnu k tomu, čo je duchovné. Dať sa viesť sebectvom znamená smrť, dať sa viesť Duchom je život a pokoj. Sústredenie na seba je Bohu nepriateľské, pretože sa nechce ani nemôže podriadiť Božiemu zákonu. Tí, ktorí žijú len z vlastných síl, nemôžu sa páčiť Bohu. Vy však nie ste živí zo svojej sily, ale z moci Ducha, ak vo vás Boží Duch prebýva. Kto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho.
Ak je však vo vás Kristus, potom vaše telo síce podlieha smrti, pretože ste zhrešili, ale Duch dáva život, pretože ste ospravedlnení. Ak vo vás prebýva Duch toho, ktorý Ježiša vzkriesil z mŕtvych, potom ten, kto vzkriesil z mŕtvych Krista Ježiša, oživí aj vaše smrteľné telá Duchom, ktorý vo vás prebýva. A tak, bratia, sme dlžní, ale nie sami sebe, aby sme museli žiť podľa svojej vôle. Veď ak žijete podľa svojej vôle, speje k smrti; ak však mocou Ducha usmrcuje hriešne činy, budete žiť. Tí, ktorí sa dajú viesť Duchom Božím, sú synovia Boží. Neprijali ste predsa Ducha otroctva, aby ste opäť prepadli strachu, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče! Tak Boží Duch dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti. A ak sme deti, teda aj dedičia – dedičia Boží, spoludedičia Kristovi; trpíme ak spolu s ním, budeme spolu s ním účastní Božej slávy.“
Podľa sv. Pavla nie je najdôležitejšie chodiť do kostola, to ešte nevedie ku spáse, ale dôležitejšie je byť v Kristovi Ježišovi a to sa deje prijímaním Božieho Slova i Kristovho Tela. Dôležité je žiť v milosti posväcujúcej. Nejde o to prijatý Ježiša na pár minút po sv. prijímaní, ale ide o to, vydať sa mu a chodiť s ním stále. Pre tých, ktorí sú takto dôverne spojení s Kristom, už nie je odsúdenie. Skrze prijatie Krista sa v nás objavuje Nový zákon, zákon Ducha, ktorý vedie k životu v Kristovi a oslobodzuje nás od zákona hriechu a smrti.
Sv Pavol hovorí, že sa Bohu nemôžeme páčiť, keď žijeme len z vlastných síl. My všetci sme pozvaní prijať Krista ako svoj život. Tak ako existuje biologický život, ktorý je úžasným darom a deje sa pre nás, ale nie je z nás, tak aj ľudská duša mala pred prvotným hriechom život a rozvoj v seba. Tým životom bol a je Kristus. Po prvotnom hriechu sme tento život stratili a preto nie sme schopní skutočných cností. Až znovu prijmeme Krista ako svoj Život, objaví sa v nás skutočné Dobro.
Sv Pavol učí, že keď sa riadime len svojou vôľou, skončíme v telesnosti a to vedie k smrti. Vidíme, kam to vedie, keď sa človek riadi len tým, čo sám chce. To nám dosvedčuje každá skúsenosť s hriechom. Len tým, že zapierame seba samých a svoje zlé sklony, dokážeme žiť ako ľudia. Ak človek nepočúva Božie Slovo a nechce uznať svoju narušenosť a proti nej bojovať, tak mu potom vychádzajú morálne absurdnosti, v ktorých si dokáže ospravedlniť každej svojej počínanie. Božie Slovo zjavuje, že sme narušení a to poriadne. Preto sme všetci pozvaní umŕtvovať svoje zlé sklony mocou Božieho Ducha. Ak sme sa rozhodli počúvať Boha a jeho Slovo, postupujeme ako duchovní ľudia a to vedie k životu a pokoju.
Často sa domnievame, že Spása spočíva v sústredení na seba, v hľadaní seba a naplnení svojej vôle, ale už bežná ľudská skúsenosť ukazuje, že len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých. V sústredenosti na seba a v strachu o seba, začína človek zabraňovať počatiu, ale spása a nový život je možný len v zabudnutí na seba. „Kto stratí svoj život, nájde ho“. Keby zemiaky na záhrade začali premýšľať moderne a raziť heslo: „Jeden zemiačik stačí!“, asi by sme z toho šťastní neboli.
Môžeme sa zamyslieť, čo, alebo kto, určuje môj život? Som to ja sám, alebo je to Ježiš Kristus. Ak žijem podľa Slova Božieho, vtedy som vedený Duchom Kristovým. Ak je vo mne Kristov Duch, som jeho, som jeden z tých maličkých, ktorým Otec zjavuje tajomstvá svojho kráľovstva. Ak nemám Ducha Kristovho, nie som jeho. Náš život sa pohybuje medzi týmito dvoma pólmi. Starý človek, ktorý je narušený a podlieha smrti a nový človek, ktorý sa objavuje v nás v moci Ducha Svätého. Od okamihu prijatia Krista sme bytosti, ktoré majú v sebe dve vôle. Svoju vlastnú, naklonenú k sebectvu a hriechu, a vôľu Božieho Ducha, ktorá nás vedie k životu. Ak žijeme podľa svojej vôle, spejeme ku smrti; ak však mocou Ducha usmrcujeme hriešne činy, budeme žiť. Sme dlžníkmi, ale nie sami sebe, aby sme museli žiť podľa svojej vôle. Žiť podľa svojej narušenej vôle nie je dobré a ani nevedie ku spáse.
Svoju skazenú vôľu máme umŕtvovať vôľou Ducha Božieho. Častou chybou nášho duchovného života je, že sa umŕtvujeme vlastnou silou a vlastným spôsobom. Ale kresťanská askéza, to je predovšetkým dielo Ducha Svätého. Je to vec jeho výchovy. Boh nás skutočne umŕtvuje spôsobom, na ktorý by sme ani vo sne neprišli. A jeho umŕtvovanie nie je neprirodzené. Často spočíva v tom, že nerobíme to, k čomu nás tiahne naša skazená prirodzenosť, ale uskutočňujeme Božie Slovo. Mocou Ducha Božieho usmrcujeme zlé činy. Žiť podľa Božej vôle to je cesta Spásy a Oslobodenia. Keď je v nás Boží Duch máme rovnakú prirodzenosť s Bohom. Ak žijeme podľa Ducha, sme Boží Synovia s právom na dedičstvo neba. Duch Svätý nám to potvrdzuje svojou prítomnosťou v nás. Nemáme sa správať voči Bohu ako otroci, ale ako deti.