Veľmi často si zamieňame pokánie so sviatosťou pokánia, i keď nejde presne o to isté. Aj keď spoveď nazývame „sviatosťou pokánia“, pokánie je významovo širší pojem. Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu a patrí k základným požiadavkám prorokov i Ježiša. „Robte pokánie a verte v evanjelium!“
Pokánie je ochotou prijať Božie Kráľovstvo v osobe Ježiša Krista. Adam zhrešil tým, že si zobral život do vlastných rúk a rozhodol sa žiť len podľa seba a pre seba. My všetci sme túto formu života zdedili po ňom. Sme voči Bohu hriešne „sebestační“. Základný skutok pokánia je znovu prijatie Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Uznať Boží nárok na seba. Slovo viera, v jazyku, ktorým hovoril Pán Ježiš, má i taký zmysel, ako nechať sa viesť. Je to opak toho čo urobil Adam.
Hovorili sme, že prvotný hriech spôsobil, že sa rodíme v stave bezbožnosti (ASEBEIA) a z nej pramení naša bezmocnosť, ďalšie hriechy sú ovocím prvého. Do tohto stavu zaznieva Ježišova výzva k pokániu, ktorá nekladie prednostne dôraz na vonkajšie skutky, vrecovinu, popol, pôsty a umŕtvovania, ale na obrátenie srdca.
Vnútorné pokánie je radikálne nové zameranie celého života, obrátenie k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo.
Toto obrátenie srdca doprevádza spásonosný smútok. Tým, že naše srdce objaví veľkosť Božej lásky sa zachveje hrôzou z ťarchy hriechov a začína sa báť uraziť Boha a odlúčiť sa od Neho. Sv. Klement Rímsky hovorí:
„Upierajme pohľad na Kristovu krv a uvažujme, ako bola drahá pre Boha, jeho Otca: veď tým, že bola vyliata za našu spásu, ponúkol Boh celému svetu milosť obrátenia.“ (List Korintským).
Vnútorné pokánie kresťana môže mať veľmi rozmanité prejavy. Písmo sv. i Otcovia zdôrazňujú zvlášť tri spôsoby: pôst, modlitba, almužna, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe, k Bohu a k blížnym. Čítanie Písma Sv., modlitba liturgie hodín a Otčenáša, každý úprimný úkon Bohopocty v nás oživuje ducha obrátenia a prispieva k odpusteniu hriechov. Počúvanie Božieho slova ma silu. Ozajstné a plodné pokánie začína tam, kde sa stávame učeníkmi Ježiša.
Boh je Blaženosťou, ale môžeme ho takto poznať len vtedy, keď sa správne naladíme. Po dedičnom hriechu sme ako rozladené rádio. Hoci sú v éteri okolo nás rádiové vlny, na ktorých je krásna hudba, nie sme schopní sa z nej tešiť, dokiaľ si nenaladíme prijímač na správnu frekvenciu. Vo vzťahu k Bohu je tou správnou frekvenciou Božie Slovo a tým naladením súhlas s Ním.
V Hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom „ŠUB“. Toto slovo vyjadruje radosť z návratu väzňa zo žalára alebo vyhnanca z exilu. Pokánie to je radostný návrat domov k Otcovi. Sv. Anton Paduánsky hovorí o pokání ako o svadbe plnej radosti. Medzi znaky pravého pokánia patrí radosť a jasanie srdca a oslavná chvála Boha. Pokánie je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch duchovného života, musí sa stále prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu.
V gréckom jazyku sa pre pokánie užíva termín METANOIA. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!“ a vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. Zmeňte zmýšľanie, nie v zmysle iného ľudského spôsobu zmýšľania, ale ako hovorí apoštol: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži.“ (Flp 2,5-8)
Ježiš vyzdvihuje pokánie ako centrálny pojem svojho posolstva. Na mnohých miestach evanjelia zaznieva: „Čiňte pokánie!“ Pokánie sa koná a niekedy tak tvrdo ako sa pracuje na denný chlieb. Ak som hrešil, mám to napraviť. Pán Ježiš neučí: „Ak budete chodiť pravidelne na spoveď, je to v pohode!“ Spoveď je len malou čiastkou z toho, čo pokánie všetko zahŕňa. Keby naša spoveď bola správne prežívana, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nie je pokáním. Pokánie má byť štýlom celého kresťanského života.
Pokánie to je zrieknutie sa sebavlastnenia. Je to darovanie sa Kristovi. To, že existujeme sami pre seba, bez reálneho vzťahu k Bohu ako k Bohu, vôbec nie je v poriadku. Žitá kajúcnosť to je boj s naším sebectvom. Dať prednosť Božiemu Slovu pred pokušením žiť len pre seba a podlá seba. Žitá kajúcnosť je snaha o čistotu srdca a čisté srdce nás vedie k poznaniu Boha. Kajúcnosť je úsilie o obnovu dýchania našej duše, ako tomu bolo na počiatku, keď Boh i človek dýchali v súlade.
Väčšinou, keď sa zamýšľame sami nad sebou a nad svojou hriešnosťou, považujeme za svoju najväčšiu chybu určitú danosť, s ktorou sme sa narodili, niečo, za čo v podstate ani nemôžeme a s čím si nevieme rady. Vo víťazstve nad hriechom hľadáme Spásu a sme zúfalí, keď zisťujeme, že s určitými vecami nevieme napriek najlepšej vôli niečo pozitívne urobiť. Naše duchovné úsilie sa vyčerpáva v tom, na čo nemáme silu a preto po určitých sklamaniach prijímame ako normálny stav: kompromis s hriechom.
Naša situácia sa podobá človeku, ktorý je od narodenia chorý. Múdry lekár mu nebude vyčítať stav, v ktorom sa narodil. Môže mu však vyčítať, keď mu naordinuje účinné lieky a zistí, že ich neberie. Od chvíle, ako existuje dostupný liek, je zodpovedný za svoj stav. Pán Ježiš v evanjeliu sv. Jána hovorí na adresu farizejov: „Keby som nebol prišiel, nemali by hriechu. Hriech je v tom, že neuverili v Syna Božieho.“ (Jn 15,22)
Každý človek musí osobne prijať Ježiša Krista ako svojho Spasiteľa a Pána: až potom bude môcť zakúsiť radosť z Božej Lásky a pochopiť Boží plán Spásy pre svoj život. Celá skutočnosť možnej pozitívnej zmeny spočíva v prijatí Božieho Syna. Prijatie Božieho Syna je Vtelením Božieho Slova. To čo nazývame „svätým prijímaním”, nespočíva len v tom, že otvoríme ústa po tom, čo sme povedali „Amen” k Telu Kristovmu. Vo svätom a životodarnom prijatí Božieho Syna ide predovšetkým o to, aby sa Božie Slovo, II. Božská osoba stala riadiacim princípom – životom, môjho života. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Prvoradá je snaha prijať Boha, ktorý sa zjavuje v Slove. Je to základný predpoklad duchovného boja. Ak nie je Kristus v nás, určite prehráme zápas s diablom. A naopak: „Kristus v nás, nádej slávy”.
Existujú v podstate tri možné stavy ľudskej duše vo vzťahu ku Kristovi, Spasiteľovi:
1. Človek prirodzený. V takomto stave sa rodíme na tento svet. Takýto človek vierou neprijal Krista ako svojho osobného Spasiteľa. Buď preto, lebo ho nepozná, alebo preto, lebo mu nechce podriadiť svoj život. Nechce sa zrieknuť svojho sebeckého štýlu života. Sv. Pavol o takýchto ľuďoch píše v 1 Kor 2,14: „Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha: sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať.“
Do tejto skupiny patrí napr. Herodes, ktorý za žiadnu cenu nechce prísť o svoju vládu. Takýto človek sa necháva ovládať svojím egoizmom. Jeho záujmy sú poddané vlastným chúťkam, čo sa často končí pocitom disharmónie. Pretože je nešťastný, prežíva aj vonkajší svet ako zlý. Jeho pohľad nie je čistý a preto sa mu všetko zdá špinavé. Ak nezmení svoj pomýlený štýl života, postupne príde až k zavrhovaniu sveta i seba, čo často môže viesť až k sebevražde. Takýto životný štýl ústi do satanizmu.
2. Človek duchovný. Je to človek, ktorý vierou prijal Ježiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Pretože prijíma Božie Slovo, pôsobí v ňom a skrze neho Duch Svätý. Najkrajším typom takéhoto človeka je Panna Mária. Sv. Pavol hovorí o takýchto ľuďoch v liste Ef 3,14-19: „Preto zohýnam kolená pred Otcom, od ktorého ma meno každé otcovstvo na nebi i na zemi: nech vám dá podlá bohatstva svojej slávy, aby skrze jeho Ducha mocne zosilnel váš vnútorný človek, aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení a upevnení v láske mohli so všetkými svätými pochopiť, aká je to šírka, dĺžka, výška a hĺbka, a poznať aj Kristovu lásku, presahujúcu každé poznanie, aby vás naplnila Božia plnosť celá.“
Vnútorný človek môže v nás zosilnieť mocou Ducha Svätého. Kristus skrze vieru prebýva v takomto človeku. Viera je základným predpokladom lásky, tak ako otvorená náruč umožňuje objatie. Kristus je na tróne života. Ego je detronizované. Všetky záujmy sú poddané Božiemu riadeniu. Výsledkom je život v harmónii s Božím plánom. V takom človeku sa objavuje ovocie Ducha Svätého, ktorým je láska, radosť pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť. (Gal 5,22-23)
3. Telesný kresťan. Je to tretí typ človeka a asi najrozšírenejší. Je to človek, ktorý Krista pozná a aj ho prijíma, ale nie celkom a nie natrvalo. Neodovzdal mu celý svoj život a preto sa často cíti bezradný a znechutený, lebo sa spolieha len na svoje vlastné sily v snahe o kresťanský život. Sv. Pavol o takýchto kresťanoch hovorí: „A ja som vám bratia nemohol hovoriť ako duchovným, ale ako telesným, ako nedospelým v Kristovi. Mlieko som vám dával piť namiesto pevného pokrmu, lebo by ste ho neboli zniesli, ale ani teraz ešte neznesiete, lebo ste ešte stále telesní a nežijete len po ľudskí?“ (1Kor 3,1-3)
Takýto život je poddaný vlastnému „JA“. Kristus síce vošiel do tohto života, ale človek sa mu úplne nezveril. Jeho záujmy sú poddané vlastným chúťkam, čo sa často končí zážitkom depresie. Takýto človek nepozná svoje duchovné dedičstvo, svoju pravú totožnosť v Bohu a ani Božie prisľúbenia. Nemá vieru ako živý vzťah k Božiemu Slovu. Je neposlušný Bohu. Má nedostatočnú lásku k Bohu i ľudom. Jeho modlitebný život je úbohý. štúdium Písma nedostatočné. Chýba mu túžba po ňom a nerozumie, čo číta. Má len formálny vzťah k Bohu. Trápia ho nečisté myšlienky. Býva často plný zloby, hnevu a kritiky, žiarlivosti a znechutenia. Nemá jasný a pravý životný ciel.
Držme sa Ježišových slov: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a nech ma nasleduje.“ Ide o to, aby sa ego pokorilo pred Božím Slovom, aby zostúpilo z trónu. Musí sa zrieknuť miesta zbožňovania a uvoľniť ho Bohu. Zapretie seba je snahou zrieknuť sa tohto vedúceho postavenia. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo. Nechcieť byť stredom všetkého.
Obrátenie a každodenné pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, pretože v nej je sprítomnená obeť Krista, ktorý nás zmieril s Bohom: ňou sú živení a posilňovaní tí, ktorí žijú z Kristovho života. Eucharistia rieši náš najväčší problém, našu bezbožnosť a hriešnu sebestačnosť. V nej sa učíme eucharistickému životnému štýlu, vďačnosti voči Bohu a oslave Boha.
Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu s hriechom, ktorý vládne v našich srdciach. Zápas s hriechom spočíva v tom, že nerobíme to, čo sami chceme, lebo naša vôľa tiahne ku zlému. Musíme robiť to, čo vyžaduje Ježiš. On je náš životný štýl. Nemôžeme koketovať s hriechom, keď chceme pristupovať k Eucharistii.
Vieme, že človek vnútorne rastie svätým prijímaním. Ale názov sväté prijímanie je trošku jednostranný. Aby sme mohli hovoriť o skutočnej láske k Bohu, ktorá nás uzdraví, treba ho doplniť slovíčkom – vydanie, odovzdanie. Ježiš sa dáva nám a my ho prijímame, ale na druhej strane platí, že my sa máme dať Bohu. Toto vydanie sa musí uskutočniť zo strany hriešneho človeka.
Ak Bohu neodovzdáme svoje bytosti a svoje životy, nikdy nepremôžeme hriech. Sväté prijímanie je len vtedy sväté, ak ide o trvalú odovzdanosť, ktorú keď poruším, tak čím skôr napravím úprimnou ľútosťou a spoveďou.
Kedysi som sa stretol v letničnej apoštolskej cirkvi s ľuďmi, ktorí vydávali svedectvo o tom, ako ich Ježiš oslobodil od rôznych hriešnych sklonov, drogovej závislostí alebo od prostitúcie. Boli oslobodení v prípadoch, s ktorými si ani psychiater a často ani kňaz nevedeli rady.
Keď som skúmal, ako k tomu došlo, tak som zistil, že išlo u nich vlastne o duchovné sväté prijímanie, pretože nemali medzi sebou kňazov, ktorí by im mohli Eucharistiu vyslúžiť. Stačilo len to, aby títo, až po uši v hriechoch ponorení ľudia, svojimi slovami pozvali Ježiša do svojho problému. Oslovili svojimi slovami Ježiša a on v jednom momente zmenil ich život.
Je potrebné vydať sa Bohu. Človek je schopný a ochotný obetovať svoju slobodu, keď tuší, že život v manželstve je plnší ako to, čo žije ako slobodný. Obvykle to dokážeme robiť vtedy, keď zistíme, že partner je v niečom lepší ako my, alebo aspoň nie je horší od nás.
Ale Pán Ježiš nám ponúka spoločenstvo nie preto, že sme ho uchvátili svojimi kvalitami, ale preto, že jednoducho vie, že bez neho skončíme v pekle svojich hriechov a zvrátenosti. Chce po nás, aby sme mu odovzdali svoju hriešnu bytosť, a On nám dáva ako výmenu účasť na svojom bohoľudskom živote. Žalmista hovorí Bohu: „Tvoja milosť je lepšia ako život“.
My sa denne sýtime Ježišom ako chlebom. Chyba nie je vo sviatosti, ale v našej malej viere, že neveríme v Jeho prítomnosť, hoci sám Najvyšší hovorí: „Toto je moje telo!“ a že sa mu neodovzdávame. Skúste mu celkom vážne v okamihu svätého prijímania odovzdať celú svoju bytosť. Dajte mu právo na svoj život, prijmite Ho ako svoj Život a ja vám zaručujem, že nebudete z tohto stretnutia s Ním odchádzať smutní.
O Sv. Františkovi čítame: „A hoci sv. František ešte nekázal ľudu verejne, uberajúc sa cestou, napomínal a povzbudzoval mužov i ženy, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy.“ A brat Egíd hovorieval: „Robte, čo vám hovorí tento môj duchovný Otec, lebo vám hovorí to najlepšie.““